Jozef Drenko

 

 

 

 

 

 

 

 

TUHÁR

 

(monografia)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tuhár – Lučenec 2002

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ÚVOD

 

            Malá dedina ukrytá v lone prírody pod mohutnými skalami a lesmi so žblnkotajúcim Tuhárskym potokom s bohats-tvom hornín, rastlín i živočíchov. Na území Tuhára pracovali, zveľaďovali a chránili ho generácie našich predchodcov, ktorí hlboko doň zapustili korene. Aj v zložitých podmienkach v ťažkej práci cez stáročia si ľud uchoval život, svojráz, kultúru i slovenskú reč.

 

            Prvá písomná zmienka o obci Tuhár (Tugar) je z r. 1548 – 1549, ale osada vznikla zo staršieho osídlenia. Toto jubileum nás motivuje k spätnému pohľadu na vývinové pomery Tuhára za posledných vyše 450 rokov, na ktoré sa podujal PhDr. Jozef Drenko.

 

            Pozývame vás, rodáci a priatelia na prechádzku Tuhá-rom, cez prírodu, históriu, dávnu minulosť až na prah prítomnosti, aby sme našu domovinu lepšie poznali.

            V najbližšej budúcnosti sa v obci plánuje pre vyriešenie problému so zásobovaním pitnou vodou výstavba vodovodu a plynofikácia v rámci rozvojového programu.

 

            Želáme si, aby táto publikácia mala zjednocujúci cha-rakter, aby podnecovala v mysliach a srdciach všetkých, ktorí majú vzťah k Tuháru a okoliu, lásku a chuť pracovať pre ich blaho a rozkvet.

 

Tuhár 2001

Ján Poničan

starosta obce

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

I. KAPITOLA

 

Z PRÍRODY TUHÁRA A OKOLIA

 

Geomorfologické členenie

 

            Sústava: Alpsko – himalájska, podsústava Karpaty, provincia Západné Karpaty, subprovincia Vnútorné Západné Karpaty, oblasť: Slovenské stredohorie (celky – Javorie, Ostrôžky a Krupinská pla-nina). Ale i oblasť Slovenské rudohorie, celok Revúcka vrchovina, podcelok Cinobanské predhorie.

            Ostrôžky.

Na východe ho ohraničujú Veporské vrchy a Revúcka vrchovina, na juhovýchode a juhu Juhoslovenská kotlina, na západe Krupinská planina a Javorie, na severe Zvolenská kotlina (pozri nákres).

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Ostrôžky sú 26 km dlhé, široké 10 – 18 km, rozloha 260 km2 . Celok je nazvaný podľa vrchu Ostrôžka (877m), ktorý však už leží mimo územia Novohradu. Pohorie má charakter náhornej plošiny – planiny, rozčlenenej dolinami potokov na menšie celky. Ostrôžky budujú horniny vulkanického pôvodu, hlavne andezity a ich pyroklastiká (tufy, tufity), len na severnom okraji vystupujú prvotné kryštalické útvary (biotické granodiority až kremité diority). Ostrôžky patria k pohoriu neogénneho vulkanizmu, ktoré vzniklo v konečnom štádiu vývinu Karpatskej geosynklinály, keď prebiehala rozsiahla sopečná činnosť.

Ostrôžky majú stratovulkanickú stavbu – stavbu zvrstvenných sopiek, striedajú sa v nich výlevy láv s polohami pyroklastík (t. j. sypkého vyvrhnutého materiálu – tufov, aglomerátov). Prvé prejavy sopečnej činnosti neogénu sa začali v burdigale, keď sa zväčša uložili ryolitné tufy vyvrhnuté zo sopiek. V spodnom tortóne nastáva oživenie sopečnej činnosti vplyvom tektonických pohybov po zlome S – J. Bola to prvá andezitová fáza. Tak vznikli amfibolicko – pyroxenické andezity, ktoré vytvorili nápadné kopy, ktorého typic-kým príkladom je práve Lysec (716,2 m).

            Chotár obce Tuhár sa teda nachádza na rozhraní Slovenského rudohoria – Cinobanské predhorie a Slovenského stredohoria. Je bu-dovaný hlavne pyroklastikami andezitov neogénu, kryštalinikom (granitoídmi a metamorfitmi ) veporika a mezozoikom (kremencami, vápencami) obalovej série veporika.

 

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Zemepisné  súradnice: 480 25‘ severnej zemepisnej šírky 190 32 ‘ východnej zemepisnej dĺžky.

Nadmorská výška 365 m stred obce, 320 – 705 m v chotári.

Tuhár leží na východnom okraji Krupinskej výšiny v doline Tuhárskeho potoka.

Minerály granitoidov. Akcesorické minerály – súborná cha-rakteristika z biotického granodioritu, opustený kameňolom asi 300 m na JJV od kóty 467,3, 2 km na Z od obce.

Kremenné žily s hematitom sa vyskytujú v mylonitových zónach, na styku granitoidov a vápencov. Kremenná žila, asi 40 cm mocná vys-tupuje v grafitických bridliciach, v doline Voliak, na Z od tuhárskeho mlyna.

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            SiO2 – mineralizácia. Na J od obce, asi 200 m na Z od tuhárs-keho mlyna, na Lazinách sa vo vápencoch nachádzajú opálovo – chalcedónové akumulácie, tvorené prevažne opálom a chalcedónom.

Minerály v náplavách. Sceelit – v chotári obce tvorí sekundárnu aureolu rozptylu, viazanú na polohu metamorfitov v granitoidoch.

 

 

 M r a m o r y

 

 Na juhovýchodnom svahu vrchu Domanová na JJV od obce sa ťaží na Slovensku najkrajší mramor. Pomerne veľké ložisko kva-litných kryštalických vápencov sa tiahne od Ružinej, kde sa ťaží jeho spodná časť. Nad týmto spodným súvrstvím vápencov nasledujú kremité, sivé až tmavosivé vápence s vložkami dolomitov a dolomi-tických vápencov. Nad nimi je vyvinutý mohutný komplex vrchných bielych až sivobielych vápencov smeru JZ – SV, dlhý 800 – 1600 m, mocnosti 30 – 400 m, v ktorom boli pôvodne založené štyri a neskôr viac väčších aj menších lomov. V tomto metamorfovanom súvrství svetlých vápencov je niekoľko polôh pestrofarebných vápencov, ktoré dosahujú hrúbku do 12 m; ťažia sa ako kvalitné „tuhárske“ mramory. Rekryštalizovaný vápenec je jemnozrnný, celistvý, odolný a tvrdý. Farebne a textúrne je veľmi zaujímavý. Uplatňuje sa v ňom veľa farebných odtieňov. Z textúr prevláda páskovaná a žilkovaná nad brekciovitou. Je sivý, žltkastý, zelenkastý, svetlohnedý s nepra-videlnými žilkami alebo vínovočervený s tmavočervenými až tma-vosivými žilkami s nádychom do fialova; biely, svetlosivý s tmavo-sivými až čiernymi pásikmi s úlomkami označovaný ako „divoký“. Na trhlinách sú niekedy vyvinuté romboedrické XX kalcitu. Ilustra-tívne uvedieme chemické zloženie – CHA mramoru: SIO2 , Al2 O3, Fe2 O3, CaO, MgO, TiO2, SO3 , K2O, Na2O. Od dávna sa ťažia bloky max. 2,5 x 3 m veľké, ktoré sa používajú na výrobu dekoračného kameňa a kedysi aj na výrobu drobnej kamennej galantérie.

 

Literatúra:

  • Beňo, J. – Očenáš, D.: Tuhár – dekoračný kameň. Správa o ťažobnom prieskume. Manuskript. Geofond. Bratislava 1967, 9 str.
  • Jánošová, V., Sýkora, J.: Tuhár II., dekoračný kameň.
  • Manuskript. Geofond Bratislava 1973, 19 s.
  • Pašienka, M.: Geologická stavba tuhárskeho mezozoika. in. Mineralia Slovaca, 15, 1 Bratislava – Spišská Nová Ves 1983, s. 49 – 58.
  • Kodeřa, M. a kol.: Topografická mineralógia Slovenska 3. Bratislava 1990, s. 1292 – 1293.

Priestor medzi Ružinou, Tuhárom a Divínom dostal názov – „Tuhársky kras“, budovaný stredno až vrchnotriasovými vápencami a dolomitmi obalovej jednotky veporika.

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            Obr. 1: Situačný náčrt významných lokalít Tuhárskeho krasu. 1/ vápencové bralo so zrúcaninou divínskeho hradu,  2/ Mara medvedia jaskyňa s okolitými škrapami, 3/ odkryvy v doskovitých slienitých vápencoch a bridliciach v záreze cesty,  4/ kameňolom na ťažbu tuhárskeho mramoru, 5/ malý lom v lavicovitých dolomitoch pri ceste

 

 

 

 

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            Obr. 2: výplne krasových dutín v severnej stene najvyššej etáže tuhárskeho kameňolomu

 

V kameňolome na ťažbu tuhárskeho mramoru (1,4 km na JV od Tuhára). Vo viacerých etážach lomu možno študovať:

  • proces rekryštalizácie (mramorizácie) pôvodných vápencov;
  • zmenu farieb vápencov (svetlosivá až biela farba sa mení na sivú, červenkastú, ružovkastú, žltohnedú);
  • textúrne a štruktúrne znaky (doskovitosť alebo masívnosť),
  • proces skrasovatenia (výplne bývalých krasových dutín, fosílneho závrtu, korózne rozšírenie pukliny);
  • ťažbu mramoru a jeho využitie.

 

Vhodne lokalizovaný kameňolom nenarušuje doteraz existujúce prírodné hodnoty tejto oblasti.

Slienité vápence s medzivrstvičkami bridlíc, sú odkryté v ľavom záreze cesty od Tuhára do Divína, hneď za Tuhárom a za odbočkou do Budinej. Prírodovedecky a náučne najhodnotnejšia oblasť Tuhár-skeho krasu je v severnom cípe kopca Dúpa s dobre vyvinutými škra-pami, menšími bralami s jaskyňou Mara medvedia a s divínskym hradným vrchom.

 

Literatúra:

  • Gaál, Ľ.: Zhodnotenie anorganických prírodných javov Tuhárskeho krasu z hľadiska ochrany prírody. in. XXII. Tábor ochrancov prírody. Prehľad odborných výsledkov. Bratislava – Lučenec 1987, s. 7 – 15.
  • Edgar, E.: Náš nejkrásnejší mramor. in. Stavit. Listy Praha, 1930, 26, č. 15, s. 244 – 255.
  • Valach, J.: Petrografické pomery okolia Tuhára (Predbežná správa) in. Geolog. práce Bratislava 3, 1955, s. 146 – 150.
  • Gregor, T. : K poznaniu geologickej stavby územia v okolí Podrečian a Tuhára. in. Geologické práce, 33, Bratislava 1964, s. 31 – 42.

 

Jaskyňa pod „Bralcom“ zvaná ako Medvedia jaskyňa, leží v katastrálnom území západne od Tuhára, cca 500 m SV od kóty Bralce (817 m), pod 14 m vysokým andezitovým bralom. Jaskyňu zmerali 21. 6. 1995 RNDr. Ľudovít Gaál a Ing. František Radinger. Celková dĺžka zameraných ťahov v jaskyni je 39,0 m, maximálna hĺbka 9,54 m. Jaskyňa je pseudokrasová, vytvorila sa odklonom okrajových blokov andezitového masívu na paralelných puklinách.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            Pastiersky úkryt (k. ú. Nedelište, okr. Lučenec), súradnice: 480 22’48’’ sev. šírky 190 24‘ 40‘‘ vých. dĺžky. Približne 2,5 km na SSZ od sútoku potoka Madačka s Tisovníkom je vrchol Kruh (589 m). Jaskyňa Pastiersky úkryt sa nachádza 0,75 km na SV od vrcholu, v oblasti nazývané Osušie. Vchod s rozmermi 4,7 m (dĺžka) a 1,5 m (výška) sa otvára v nadmorskej výške 525 m. Lokalitu v roku 1998 zaregistroval speleológ Ing. Peter Nociar. Jaskyňa však bola známa už v minulých dobách. Starší obyvatelia z obce Nedelište spomínajú, že jaskyňa v minulosti slúžila ako úkryt pre pastierov. V hospodársky využívanom kraji preto plnila funkciu ochranného prístrešku a útočiska.

Jaskyňa tak ako je známa v súčasnej dobe, je prav-depodobne čiastočne ume-lo dotvorená.

 

Pôvodne možno existoval prirodzený previs vznik-nutý selektívnym zvet-rávaním aglomerátových tufov. Vo vnútri jaskyne boli nájdené zhluky sad-rovca, ktoré vznikli roz-kladom pyritu a markazitu tvoriacich jemné impreg-nácie v hornine. Jedná sa o hrubé brekcie spodno-bádenských epiklastic-kých vulkanitov andezito-vého zloženia. Dno celého podzemného priestoru je hlinité. Drobná kamenná suť sa nachádza pri stene, prevažne v severnej časti. Výška jaskyne nepresahuje 1,6 m. Celková dĺžka meračských ťahov je 10,1 m. 

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Vodstvo

            Medzi Madačkou a Tuhárskym potokom je rázsocha Braliec (817 m), medzi Tuhárskym a Budínskym potokom je rázsocha Ja-senia (771 m). Najväčším prítokom Krivánskeho (Lučenského) poto-ka je Tuhársky potok. Pramení juhovýchodne od Fekiačovho vrchu, má celkovú dĺžku 31,9 km (bez prítokov 27,8 km) a plochu povodia 59,0 km2 . Tuhársky potok pramení na JV svahoch Javoria vo výške okolo 680 m n. m., tečie j. v. smerom a v katastri Lučenca vo výške 172 m n. m. ústi Lučenský potok do Ipľa. Povodie vymedzené roz-vodnicami Tisovníka, Maškovej, Banského potoka a menších prí-tokov Ipľa, meria 331 km2 . Prevažnú časť povodia zaberá Slovenské rudohorie, zvyšok Javorie a Lučenská kotlina. Listnaté lesy pokrý-vajú 30 % celkovej plochy povodia. Tuhársky potok – v celku zrážky v mm 647, straty v mm 444, odtok v mm 203. Koeficient odtoku 0,31, špecifický odtok 1/s km6,44, prietok m3 /s = 0,38.

            Väčšia povodeň bola v roku 1891, keď Tuhársky potok vni-kol aj do niekoľkých domov.

            Miestne názvy: severovýchodne je Dielec a Žiar, severným smerom Hore vrch, Pod lipu, Rakytina, smerom k východu Hŕbky, Sucháň, Ostro, Dolnie Lazy (Laziny), k juhu Žmurákovo, k juho-východu Závratia, k juhozápadu Hornie Zeme, Rakovská, Bralo (Bralce), Slanová. Úradné názvy kopcov napr. Kujánka, Stanovo, Okrúhla, Sedem chotárov, Bralce, Ždiar, Žiar a i.

            Miestne časti: Paseka, Pod Domaňovou, Rakovce, Tuhárske lazy, Tuhársky mlyn, Uhlište.

 

Rastlinstvo (Flóra)

            Fytograficky patrí vegetácia do oblasti panónskej flóry a to do podoblasti matranskej, severné územie do oblasti predkarpatskej flóry. Chotár obce sa nachádza na rozhraní Slovenského rudohoria a Slovenského stredohoria s rôznym geologickým podkladom teda aj rôznou vegetáciou. Severozápadnú prevažne zalesnenú časť chotára tvoria tufové a tufistické chrbty, východnú časť kryštalické vápence, tuhársky mramor a granodiority. Má hnedé lesné až podzolované pôdy. V lesnom poraste prevláda buk.

            Zmiešané lesy tvoria: buk lesný, dub cerový, dub letný, borovice, smrek obyčajný. Z ostatných drevín: javor mliečny, lipa, čerešňa vtáčia, smrekovec opadavý.

Na predhoriach Krupinskej planiny a Slovenského rudohoria tvoria kroviny súvislé pásy. V jarkoch prevláda agát biely, ďalej trnka obyčajná, ruža šípová, hlohy, ostružina, svíb krvavý, čerešňa vtáčia, kalina obyčajná, vtáčí zob, lieska obyčajná, bršlen európsky, čremcha strapcovitá, baza čierna, vŕba krehká, chmel obyčajný, brest poľný, topole, osika, breza...

            Z lesných plodín – rôzne huby – „bukovce, dubáky, kozáky a maslovce“, ďalej jahody, maliny, čučoriedky a černice.

            Flóru skúmali Ján Kunszt (1831 – 1909) z Lučenca a Pavel Rell (1823 – 1891) z Ábelovej.

V Tuhári a blízkom chotári sa vyskytujú tieto rastliny:

Asphaenocephalum, Alyssum calycinum – tarica kališná, Arabis hirsuta – arabka chlpatá, Epilobium hirsutum – vrbovka chlpatá, Festuca heterophylla – kostrava rôznolistá, Festuca silvatica – kostrava lesná, Genista germanica – kručinka nemecká, Hedera helix – brečtan popínavý, Impatiens noli tangere – netýkavka nedotklivá (citlivá), Inula salicina – oman vŕbolistý, Koeleria gracilis – ometlina štíhla, Lunaria rediviva – mesačnica trváca, Malva alcea – slez liečivý, Melittis melissophyllum – medunica medovkolistá, Orlaya grandiflora, Physalis alkekengi – machovka židovská čerešňa, Quercus cerris – dub cerový, Salvia verticillata – šalvia praslenatá, Thesium binophyllum – ľanolistník prostredný, Verbascum blattaria – divozel švábový, Veronica teucrium – veronika hrdobarkovitá, Vicia hirsuta – vika chlpatá, Viola hirta – fialka srstnatá a mnohé ďalšie.  

 

Chránené prírodniny

            Lipa v Tuhári, orografická jednotka Ostrôžky, pozri mapový list 1:50 000 č. 12/22, katastrálne územie Tuhár. Vymedzenie územia (javu): Lipa malolistá (Tilia cordata Mill.) sa nachádza v intraviláne obce Tuhár, pred vstupom do katolíckeho kostola, na pozemku vo vlastníctve katolíckeho farského úradu. Charakteristika územia (javu):  predmetný strom vyniká predovšetkým svojím mohutným vzrastom, dokumentuje istú etapu vo vývoji obce vzhľadom ku situovaniu pri kostole. Vek 300 – 350 rokov, obvod vo výške 1,30 m – 300 cm (pričom kmeň bol v minulosti prisypaný zeminou do výšky asi 2 – 2,5 m pri stavbe nového plotu). Šírka koruny – 14 m, výška 18 až 20 m.

Mierne naklonený jedinec s rozkonárením vo výške okolo 1,50 m nad zemou (hrúbka bočného konára 200 cm). Zdravotný stav je relatívne dobrý, v korune sa nachádza asi 10 – 15 usýchajúcich konárov, v dolnej časti koruny na listoch biotické poškodenie v rozsahu asi 50 – 60 %. Návrh opatrení: vypracovať projekt ochrany v kategórii chránených prírodných výtvorov (CHPV), prostred-níctvom špeciálnej firmy zabezpečiť odborné ošetrenie stromu, zamedziť antropogénnym aktivitám s negatívnym účinkom na pred-met ochrany.

            Borovica čierna v Tuhári (pozri na mape č. 12/23). Borovica čierna (Pinus nigra Arn) sa nachádza v intraviláne obce, na súk-romnom pozemku pri vstupe do Tuhára od Starej Haliče. Ide o mohutný solitér, s významnou estetickou a krajinárskou hodnotou. Vek asi 200 rokov. Obvod 230 cm, šírka koruny 10 m, výška 21 až 23 m. Súčasný habitus stromu bol vytvorený spílením vetiev, pričom bola ponechaná asi 1/8 (z celkovej dĺžky kmeňa) koruny. Vrcholec má hniezdovitý charakter, pravdepodobne z dôvodu zlomenia v mi-nulosti. Celkový zdravotný stav je dobrý, vizuálne je možno v korune vidieť len jeden suchý zlomený konár.

            Buk lesný (Fagus silvatica L.), (pozri na mape č. 12/24 ), sa nachádza v lokalite Do hrabia nad záhradami v severnej časti obce. Mohutný exemplár rastúci na zarastenom pasienku, so širokou koru-nou, esteticky pôsobivý na jar, kedy býva olistený asi tri týždne pred ostatnou vegetáciou na okolí. Vek 250 až 300 rokov, obvod 492 cm, šírka koruny 16 až 18 m, výška 21 až 23 m. Nasadenie konárov vo výške asi 3,5 m, zdravotný stav dobrý, silnejšie poškodený je kmeň v spodnej časti (zárezy, zátinky..), v súčasnosti čiastočne zregene-rované, v spodnej časti niekoľko zlomených konárov.

            Buk lesný (Fagus silvatica L.), (pozri na mape č. 12/25) sa nachádza na lokalite Voliak, vyše Tuhárskeho mlyna v doline Tuhárskeho potoka (na jeho pravom brehu), na pasienku. Mohutný a vzhľadom na situovanie krajinársky významný exemplár, rastúci uprostred pastvy. Vek 200 až 250 rokov, obvod vo výške 1,30 m – 430 cm, šírka koruny 20 až 25 m, výška 18 až 20 m. Zdravotný stav je dobrý, v korune niekoľko uschnutých konárov. Návrh opatrení: vypracovať projekt ochrany v kategórii CHPV, zachovať v súčasnom stave, zamedziť negatívnym antropogénnym aktivitám vzhľadom k predmetu ochrany.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Skupinová exkurzia na vápence neďaleko obce Divín s ma-lou jaskynkou zvanou Mara medvedia (18. júla 1986)

            Od príjazdovej cesty do strmého skalnatého svahu v buko-vom výmladkovom poraste cca 100 r. s jednotlivo vtrúseným dubom zimným a borovicou. Ide o typ Fagetum pauper – Hedera – nudum (Hedero Fagetum): Quercus dalechampii, Prunus spinosa, Sambucus nigra, Crataegus monogyna, Quercus cerris, Swida europaea, Corylus avellana, Rosa sp., Robinia pseudoacacia, Pinus sylvestris (sad.). Z bylín: Aegopodium podagraria, Alliaria petiolata, Mycelis muralis, Geranium robertianum, Pulmonaria obscura, Lamium luteum, Circea lutetiana, Urtica dioica, Hedera helix, Viola silvatica, Ajuga reptans, Galium odoratum, Dryopteris filix mas, Carex digitata, Galium vernum, Veronica officinalis, Dentaria bulbifera, Poa nemoralis, Mercurialis perennis, Cephalanthera rubra; na skalkách Polypodium vulgare, Asplenium trichomanes; ďalej Campanula persicaria, Hieracium murorum, Campanula rapunculoides, Epipactis atro-purpurea, Melica uniflora, Hypericum perforatum, Cephalanthera alba, Luzula luzuloides, Veronica chamaedrys, Melica nutana, Carex muricata, Fragaria vesca, Asarum europaeum, Stellaria holostea.

            V lese na ostrom skalnatom vrcholovom hrebienku: Quercus dalechampii, Acer campestre, Prunus avium, Quercus cerris, Juniperus communis, Ligustrum vulgare, Grossularia uva – crispa, Fagopyrum dumetorum, Brachypodium silvaticum, Hypericum per-foratum, Clematis vitalba, Tithymalus cyparissias, Epilobium lanceolatum, Clinopodium vulgare, Sempervivum hirtum, Poa nemo-ralis, Teucrium chmaedrys, Dactylis aschersionana, Polygonatum odoratum, Silene nutans, Festuca rupicola, Coronilla varia, Galium verum, Trifolium alpestre, Sedum maximum, Geum urbanum, Vincetoxicum hirundinaria, Achillea neilreichii, Torilis japonica.

            Na skalke okolo jaskynky boli okrem už uvedených zaznamenané aj: Digitalis grandiflora, Verbascum austriacum, Fallo-pia convolvulus, Stachys recta, Veronica teucrium, Heliantheum ovatum, Scabiosa ochroleuca, Galium mollugo, Cystopteris fragilis, Galeopsis angustifolia.

            Ako vidieť, je pozorovateľná diferenciácia druhovej skladby podľa expozície, osvetlenia a vlhkosti pôdy.

 

 

Prítomnosť homonitrofilných druhov nasvedčuje na dávne ovplyvňovanie porastov človekom. Odber vzoriek pôdy z jaskynky potvrdzoval, že ide o starú kultúru.

 

Živočíšstvo (Fauna)

            Územie regiónu patrí do palearktickej oblasti, ktorá má dve zoogeografické zóny: lesnú a stepnú. XXII. Tábor ochrancov prírody v júli 1986 čiastočne zmapoval aj výskyt živočíchov v okolí Tuhára. Napr. na vrcholovom brale hradného kopca v Divíne je bohatý výs-kyt až 19 druhov mäkkýšov. Početné sú druhy hmyzu (v regióne je chránených 54 druhov motýľov a 32 druhov chrobákov). Z kôrovcov sa v Tuhárskom potoku uvádza rak potočný. Z rýb - pstruh potoč-ný, lipeň potočný a tzv. beličky.

            Obojživelníky – salamandra škvrnitá, ropucha obyčajná, sko-kan hnedý. V regióne bolo zistených 10 chránených obojživelníkov.

            Plazy – jašterica zelená, jašterica múrová, jašterica živorodá, užovka obyčajná, slepúch lámavý. V regióne je 8 chránených druhov.

            Vtáky – orol krikľavý európsky (lokalita Sedem chotárov), skaliar pestrý, výr skalný (chránená lokalita), myšiarka ušatá (Tu-hárska dolina), orešnica perlová (Sedem chotárov), krkavec čierny, žltochvost hôrny, bažant obyčajný (Tuhárska dolina), jastrab, jara-bica, vrabec, drozd, stehlík a i. V regióne je 123 chránených vtákov.

            Cicavce – piskor vrchovský, netopier obyčajný, jež obyčajný, bielozubka krpatá, netopiere (podkovár, večernica), hraboše, krt oby-čajný. Staršia literatúra uvádza v 19. storočí výskyt vydry riečnej a bobra. Lesná a lovná zver – srnčia, jelenia, diviačia, zajace, líšky, divé mačky, občas sa zatúla aj medveď.

            Domáce zvieratá: pôvodne kravy (symenthálskeho chovu), ovce, ošípané, hydina, holuby, včely, psi, mačky, kozy, zajace (krá-liky) a i.

            Z paleontologických nálezov treba spomenúť parohy soba z Tuhárskeho potoka (uložené v Novohradskom múzeu v Lučenci). V jaskyniach sa našli kosti 40 druhov živočíchov, medzi nimi aj medvedie. 

            Obec Tuhár má 1924 ha katastrálnej výmery, od okresného mesta Lučenec je vzdialená 19 km. Polohou sa obec zaraďuje do horskej výrobnej oblasti.

 

Poľnohospodársku plochu predstavuje 553 ha, z toho je 294 ha orná pôda. V obci sa nachádza 14 ha záhrad. Najčastejšie ovocné stromy – jablone, hrušky, slivky, orechy, čerešne, gaštany, vinič hroznorodý. Je tu 80 ha lúk, 430 ha pasienkov, 1292 ha lesnej pôdy a 18 ha zastavanej plochy.

            Z hľadiska ochrany prírody sa Tuhár a okolie zaraďuje do kategórie C.

V lokalite Bralce (817 m) sa okrem geologických javov (skalné otvory, steny, Medvedia jaskyňa) nachádza aj vyhliadka (údajne pri dobrej viditeľnosti bolo vidieť až 20 obcí). Lokalita je hodnotná aj zastúpením viacerých lesných typov a prírodných les-ných spoločenstiev.

Sedem chotárov – sa menuje preto, lebo sa tu zbiehajú historické chotáre 7 dedín (Tuhára, Ružinej, Lovinobane, Uderinej, Podrečian, Gregorovej Viesky a Starej Haliče). Je tu 70 ročný porast Querceto – Fagetum a vzácna ornitofauna.

Podľa návrhového listu preventívnych opatrení ochrany prírody v okrese Lučenec. Názov územia: Pod Tuhárom, orog-rafická jednotka Ostrôžky, Revúcka vrchovina, katastrálne územie Tuhár, mapový list 1:50 000 Lučenec. Predmetné územie sa roz-prestiera poniže obce Tuhár, na lokalitách Krivice, Strážske, Teplá voda, Brezový vŕšok a južne od kóty Kujanka (501 m n. m.), po oboch stranách Tuhárskeho potoka, označené číslom 98.

Charakteristika územia: územie predstavuje komplex bioto-pov človekom relatívne málo resp. stredne ovplyvnených s pestros-ťou prírodných hodnôt. K pozoruhodným môžeme zaradiť hrebeň na lokalite Brezové vŕšky s výskytom výrazne kyslomilných lesných spoločenstiev, staré dubiny a bučiny. Strážske ako biotop pre hniez-denie vtákov a entomologická lokalita, pramenisko Teplá voda, pa-sienky s rozptýleným výskytom borievky obyčajnej južne od Ku-janky ako i teplomilné lesné a lesostepné spoločenstvá pod uve-denými pasienkami. Návrh opatrení: ponechať v súčasnom stave, koordinovať činnosť s príslušnou lesnou správou pri hospodárení v lesoch, zamedziť všetkým aktivitám s negatívnym dopadom na územie.

Údolie Tuhárskeho potoka, Krupinská planina, katastrálne územie Stará Halič, Tuhár.

 

Údolie má aluviálne lúky, meandrujúci potok, skupinovú stromovitú a krovinnú zeleň, obrúbené je dubovo – bukovými lesmi s bohatou faunou a predstavuje zachovaný prírodný celok s vysokou krajinárskou hodnotou. Boli tu vybudované rekreačné strediská (Lo-vinit, Poľana - Opatová). Údolie má predpoklady špecifického využi-tia pre dynamickú rekreáciu. Navyše v blízkosti je rekreačná oblasť vodnej nádrže Ružiná a hradný kopec Divín.

Poznaj a chráň prírodné krásy Tuhára a okolia!

 

Literatúra:

  • Halaj, J. – Michal, P.: Novohrad I, Príroda. Osveta 1985.
  • Salaj, J.: Ekologické rozšírenie vtákov Lučenskej kotliny. 1987.
  • XXII. Tábor ochrancov prírody. Prehľad odborných výsledkov. Bratislava – Lučenec 1987.
  • Salaj, J.: Vtáčí svet na vodnej nádrži Ružiná. Osveta 1991.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

II. KAPITOLA

 

Z HISTÓRIE TUHÁRA

 

            Ojedinelé archeologické nálezy z okolia Tuhára pochádzajú z doby bronzovej. Svedčia o tom aj úlomky črepov pilínskej kultúry (1500-1250 rokov pred n. l.) z jaskyne Mara medvedia uložené v No-vohradskom múzeu v Lučenci. Neskôr tu prevládala keramika kyja-tickej kultúry (1250 – 700 pred n. l.). Ľudia v okolí Tuhára žili už pred 3000 rokmi.

            Názov Tugar sa objavuje v listinách z roku 1299 ako iuxta Holuchtugar (riečka Halič – Tuhár: D1.65 726 MOL Budapest). V prvej časti názov Holuch ide o dedinu Halič, v druhej časti o de-dinu Tugar (Tuhár - dnes súčasť Lučenca). Maďari prevzali pôvodný slovanský názov ešte pred 12. storočím s hláskou g (Tugar), teda ešte pred zmenou g >h v slovenčine. Aj v kráľovskej listine z r. 1327 sa spomína riečka Tuhár (fluvium Tugar DL  2422 MOL Budapest), neskôr ako Tuhársky potok.

            Etymologický názov Tugar sa odvádza od slova Togari – remeselníci, ktorí ohýbali drevo pomocou povrazov a pripravovali tak napr. sane a rozličné drevené oblúky. * (Krajčovič, R.: Najstaršie zamestnania v Tekove, Honte a Novohrade vo svetle historickej topo-nymie. in. Slovenský národopis IX. 1963, s. 2 – 3).

            Podľa ľudovej etymológie názov Tuhár pochádza od kopca Tuhárce (Tuharia) alebo od rovnomenného potoka Tuhár. Podľa povesti osadu založili 12 uhliari spod Poľany, ktorí sprvu obývali okolité hory, hlavne pod Bralcom, západne od miesta terajšej obce. Ďalší názov odvodzujú od slova tugi = ochrana, alebo z latinského slova tugurium = chyža, koliba, chata (kde uhliari a pastieri v doline prezimovali a v zime ustajňovali ovce a dobytok).

            Názov Tuhár podľa Šmilauera (Vodopis starého Slovenska Praha, Bratislava 1932, s. 363, 499) je neznámej etymológie. V sku-točnosti je to názov slovanského pôvodu, ktorý patrí k slovanskému základu tuh>tog vo význame „tuhý, krutý, nepoddajný“. *(Varsík, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10. – 12. storočí. Bratislava 1990, s. 68 – 69).

Názov vznikol z osadného názvu Tuhár. * (Majtán, M. – Žigo, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Bratislava 1999, s. 81).

Prezentujeme listinu kráľa Mateja Korvína z roku 1467, kde sa Lučenec ako Lossoncz uvádza ako súčasť Divínskeho hradného panstva. Listina má tri strany a je uložená v Magyar Orzságos Levéltár (MOL) (Maďarský krajinský archív) v Budapešti pod Sg 16585.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Treba uviesť, že kráľ Matej Korvín v tomto období pokračoval v likvidácii stavovskej opozície. Potlačil stavovské povstanie v Sedmo-hradsku, do ktorého boli zapletení aj Žigmund a Štefan Lossonc-zyovci (Lučenskovci, synovia nebohého Alberta Lossonczyho) v roku 1467. Kráľ ich potrestal stratou Divínskeho hradného panstva (1469), ktoré daroval Michalovi Országhovi – Guthymu.

Donačná listina kráľa na Tuhár (Tugar) z r. 1477

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V roku 1477 získal obec Tugar (=Tuhár) od kráľa Mateja, Blažej Szilassy. Historici sa domnievajú, že išlo o Tuhár v tesnej blízkosti Lučenca, oddelenej od mesta Tuhárskym potokom. Teda treba rozlišovať tzv. Veľký Tuhár (pri Lučenci) a Malý Tuhár (pri Divíne). O Malom Tuhári z 15. storočia nemáme archívne doku-menty. Slovenská historiografia uvádza, že prvá zmienka o obci Tuhár ako Thugar je z roku 1573.

 *(Vlastivedný slovník obcí Slovenska III. zv. Bratislava 1978, s. 201).

Obec však vznikla zo staršieho osídlenia, lebo listinným prieskumom v maďarských archívoch a v Istanbule (Turecko) sme zistili až štyri staršie údaje! Obec založili uhliari. V r. 1548 – 1549 obec Thugaar v rámci Haličského panstva bola vo vlastníctve rodu Lossonczy (Lu-čenskovcov) – Štefana Lossonczyho.

 

Obec:                                porty:             želiari:        pust. podd. pozemky:

Thugaar

(Malý Tuhár)                        3                       1                        6  

Pre porovnanie:

Thwgaar

(Tuhár pri Lučenci)             6                        -                         1 remeselník

 

Zemepáni: Szilassyovci

* (Maksay, F.: Magyarország birtokviszonyai a 16. század közepén I. Budapest 1990, s. 520)     

 

            V roku 1553 obec Kis Tugar (Malý Tuhár) v Novohradskej stolici patrila do okresu Juraja Madácha (slúžneho) a mala 5 port.

 * (Borovszky, S. a kol.: Nógrádvármegye (monografia). Budapest 1911, s. 452).

Pozn. (porta = latinsky brána, cez ktorú mohol prejsť plne naložený voz, sedliacky dvor, v ktorom bývalo aj viac rodín).

Územnú celistvosť Novohradu narušili Turci, ktorým sa v druhej polovici 16. storočia podarilo podmaniť takmer celú stolicu. Podľa tureckého súpisu – deftera z roku 1554, ktorý urobil turecký kjátib – zapisovateľ za prítomnosti sultánskeho dozorcu z Kis Tugar (Malý Tuhár), vyplýva, že v obci bolo 6 port.

 

Zapisovateľ napísal priezviská a krstné mená živiteľov rodín, ako to počul: Gregor Tugári ženatý (pozn. asi starosta obce), jeho syn Martin slobodný, Adam Mátyás (Matej) ženatý, Jakub Kobovič že-natý, Ivaniš Ohorla ženatý (pozn. pochádza z vlašskej kolonizácie?), Petri Meteriš ženatý, syn Štefan (István) slobodný a Miklós Dalina-hegy ženatý.

Uvedení platili daň: Daňovníci (hane) 6, každý hane 50 akče,

                                                                                                 spolu 300 akče.

Príjem z daní (hasil)                                                                              1310 a.

Daň z hlavy, po 6, každá brána 50 a.                                                      300 a.

Desiatok z pšenice    60 kile                                                                    600 a.

Desiatok z kapusty                                                                                    10 a.

Dvojitá daň 30 kile                                                                                  150 a.

Daň za ošípané                                                                                          75 a.

Desiatok z včelích úľov                                                                             30 a.

Desiatok zo sena                                                                                        60 a.

Desiatok z konopí                                                                                      15 a.

Daň za nevestu                                                                                      30 akče

 

            Pre vysvetlenie: desiatok (lat. decima) predstavoval 1/10 poľnohospodárskych produktov a plodín. Kile (= novohradská = 1 bratislavská merica 46,895 litra, pozn. obsah kily sa menil), Akče – turecká strieborná minca (66 akče = 1uhorský florén).

Obyvatelia Malého Tuhára platili resp. odovzdávali naturálne čiastky do sečianskeho sandžáku až do roku 1593. Platili zvyčajne na splátky koncom hospodárskeho roka (deň Kásima – 26. október a deň Hizira 24. apríla), záznam aj z rokov 1562 – 1563.  (Súpis z r. 1554 je uložený v archíve v Istanbule, mikrofilm v Magyar Országos Le-véltár – MOL (Maďarský krajinský archív Budapest Nr. 10416), údaj z r. 1562 – 63. * (Borovszky, S. a kol.: c. d. 1911, s. 458).

Ďalšia zmienka o obci je z rokov 1571 a 1573 ako Thugar. Turci obsadili 28. júla 1575 hrad Divín a mali ho v držbe do 26. novembra 1593.

Máme zachovaný urbár (súpis pozemkového majetku a po-vinnosti poddaných) lošonciovských majetkov z panstiev Halič, Se-čany a Somoskő z roku 1596. Rod Lossonczy vymrel v mužskej línii Štefanom Lossonczym v roku 1554. Urbár sa vzťahuje na majetky jeho dcéry Anny, ktorej prvým mužom bol Krištof Ungnad a druhým Žigmund Forgách (Forgáč).

Turecký súpis z roku 1554

 

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Anna Lossonczyová – Forgáchová zanechala záveť z 11. apríla 1593, kde za všeobecného dediča určila svojho druhého man-žela Žigmunda Forgácha s tým, aby lošonciovské majetky prepísali na jeho meno. Anna zomrela vo februári 1596 a v čase spísania urbá-ra už bola mŕtva. Obec Twgar (Tuhár) patrila pod Haličské panstvo (diruti castri Gaách).

            „Twgar1 totalis pagus ad idem castrum pertinens. 1596

Matthias Mattheus, judex pagi, quartalis, Clemens Balint quartalis, Paulu 2 Kelemen quartalis, Demetrius Alach3 guartalis, Emericus, Vferla quartalis, Blasius Kuporecz quartalis, Ambrosius Vferla quartalis, Blasius Matthius quartalis, Hasko melyk puztaia quartalis, Benedicti Adam, deserta poenitus, quartalis.

Propria domini: Est aqua fluvialis trutis abundans prohibita pro domino terrestri olim ac eciam ad praesens. Silva eciam exigua prohibita habetur.

Census antiquus: Ad festum sancti Georgii d. 24, ad festum sancti Michaelis tottidem d. 24, pro akonibus communiter siliginem cassouienses cubulos 8, pro taxa artan pénz d. 40, unam pintam butiri, ad festum Nativitatis quartale unius vaccae aut pro ea d. 24. Antea autem taxati erant communiter pro omnibus tempore Turcarum fl. 14. Nunc autem per officialem domini Forgach taxati sunt et exacti fl. 28. Insuper ad omnia servicia complelluntur.“

Vysv.:  1 Tuhár, okr. Lučenec.

                    2 – 3 Touže rukou opravené s „Balas“ nadpísaním.

 

            V roku 1596 názov obce Twgar. Uvedení sú daňovníci: Ma-tej Mattheus sudca obce, Klement Balint, Pavol Kelemen, Demeter Alach (Aláč), Emerik Uferla, Blažej Kuporec, Ambroz Uferla, Blažej Matthius, dve opustené porty Haško a z porty dezertoval Benedikt Adam.

            Vlastníctvo pána: riečna voda vyčlenená oplývajúca pstruhmi patrí zemepánovi už dávno i teraz. Malý les má tiež oddelený. Cenzus platili na Deň Sv. Juraja (24. apríl) 24 denárov (d), Deň Sv. Michala (29. september) 24 d. Aj na Vianoce. Pre 8 port artan paniaz 40 d. Počas tureckého obsadenia platili 14 Florenov (fl)

Taxa pre Ungnada 14 fl, ( r. 1567 – 1587), taxa pre Forgácha 28 fl. ( od r. 1593).

* Pramene:

  • Concsriptio bonorum Lossonczianorum... et diruti castri Gaách z r. 1596 Sg. U et G, fasc. 11, no 50  MOL Budapest. Marsina, B. – Kušík , M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slo-vensku. Bratislava 1959, s. 401, 407, 410, 565.

 

Zaujímavé je, že v súpise z roku 1598 sa nachádza Tuhár ako Divény – Tugar (Divínsky Tuhár) vo vlastníctve Žigmunda Balassu, na ktoré si robil nárok aj Imrich Balassa (Balaša) z Divína. Po sporoch s príbuznými získal celé Haličské panstvo až začiatkom 17. storočia Žigmund Forgách (n. ? 1558 – z. 30. 6. 1621) – krajinský hodnostár ( v r. 1592 – 1621 novohradský župan, 1618 – 1621 pa-latín). Prvá manželka Anna rod. Lossonczyová (z. 1596), druhá Zu-zana rod. Turzová (svadba 1598, z. 1608), tretia Katarína rod. Pálfiová – mal 11 detí. Erb Žigmunda Forgácha znázorňuje: v štíte koruny vyrastá dlhovlasá korunovaná odetá žena s rukami vbok, po stranách vo výške jej čela sú umiestnené dva polmesiace. Klenotom je figúra štítu, bez polmesiacov. Pole štítu je modré, koruny sú zlaté, odev je červený a polmesiace strieborné. Prikrývadlá sú zlato – modré. Chotár obce Tuhár patril teda rodu Balassovcov z Divína a Forgáchovcov z Haliče.

Na majetkoch rodu Lučenskovcov aj Forgáchovcov platil v 16. storočí zvyk, že sa poddaný mohol odsťahovať aj proti vôli ze-mepána.

 

       
   

 

 

 

             Forgách

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Žigmund Forgách zdedil majetky po svojej prvej manželke Anne Lučeneckej (Lossonczy). Testament, podľa ktorého odkázala Anna Lučenecká všetok svoj majetok manželovi bol spísaný v r. 1593 a Rudolf II. ho potvrdil roku 1596 (MOL Budapest P287 Forgách cs. 34 cs, fasc. I no:12). Prvú donáciu na dedičstvo mu vydal Rudolf II. 3. júla 1595 a druhú po zaplatení príslušnej taxy Uhorskej komore 7. júna 1601 (MOL Budapest P287, 6 cs. fasc. B, no: 156). Na tomto základe sa potom roku 1602 konala introdukcia, v rámci ktorej bol Žigmund Forgách postupne uvádzaný do svojich majetkov.

            Z druhej polovice 17. storočia máme zachované dokumenty vydané Adamom Forgáchom (1601 – 1681) v Haliči. Napríklad 1. mája 1667 vydané pre hradného kapitána v Haliči Michala Liber-cheyho v 32 bodoch. Týkajú sa dodržiavania poriadku na hrade a jeho bezpečnosti.

            20. septembra 1675 vydal listinu – privilégium pre osí-dlencov, poddaných a schudobnených zemanov. Podľa nej každý, kto príde, pešo alebo na koni, má sa hlásiť v Haliči u hradných úrad-níkov, ktorí mu ukážu miesto pre dom, záhradu, polia a lúky. Ak sa grunt zapáči, môžu sa tu trvalo usadiť. Dom a pridelený pozemok budú dediť jeho potomci. Panstvo nebude žiadať od neho poplatky, ani robotu, ale bude musieť hradné panstvo poslúchať, lebo bude zárukou jeho slobôd a istôt. V čase ohrozenia bude však osadník povinný chopiť sa zbrane a bude musieť sprevádzať hradné panstvo na cestách podľa želania. Nikto z novousadlíkov však nesmie verejne ani tajne sekať mäso, podávať víno, pivo a pálenku.

 

*(MOL Budapest Sg P 1882 A. Forgách család gácsi ágának iratai. – „Instrukcio Gách 1. Maii 1667. Sg 287 Forgach 1 t. Fasc. M. č. 443, Drenko, J.: Halič (monografia). Lučenec 1999.)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Textové pole:  Gróf Anton Forgách (n. 16. 4. 1819 Bratislava – z. 2. 4. 1885 Halič), manželka Florentína Ede-rerová (1843 Praha, Čechy – 1922), mali tri deti: Klotild (1864 – 1951), Anton ml. (1869 – 1931) rakúsko – uhorský diplomat a Ján (1870 – 1935).

Gróf Anton Forgách cisársky krá-ľovský komorník, maďarský krá-ľovský dvorný hlavný kancelár, skutočný vnútorný a tajný radca, dr-žiteľ rádov Leopolda, sv. Štefana, čestný občan mesta Prahy, hlavný novohradský župan, zomrel vo veku 66 rokov a na jeho vlastnú žiadosť ho pochovali v Haliči vedľa brata Jozefa (1829 – 1876). Od roku 1867 sa Anton Forgách venoval len poľovníctvu, bol v Afrike, Malej Ázii a prispieval článkami „Öreg vadász“ (Starý poľovník) do rôznych časopisov.

            Erb rodu Balassovcov (pečať Jána z roku 1572): červený štít, na ktorom je zubria hlava so zlatými rohami, na pravej strane zlatá hviezdička, na ľavej strieborný polmesiac.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            Imrich Balassa (Balaša – z. 1683) – stoličný hodnostár, lúpežný rytier, na každom kroku páchal príkoria a násilnosti. Obvi-ňovali ho dokonca z vraždy vlastnej manželky Barbory.

Kráľovské vojsko sa v roku 1666 zmocnilo hradu Divín a Balaša bol daný do väzenia. V roku 1667 však bol prepustený a vrátil sa do Di-vína. Odvážil sa zaútočiť aj na Haličský hrad a vypáliť mestečko Halič. V roku 1674 sa znovu dostal do zajatia. Kráľovský veliteľ ge-nerál Strassaldo dal hrad vyhodiť do vzduchu a Divínske hradné panstvo sa v roku 1686 za 53 tisíc zlatých dostalo do vlastníctva rodiny Zichyovcov (Zičiovcov).

            Máme zachovanú mapu Divínskeho panstva v urbári zo 17. storočia, kde okrem hradov Halič a Divín sú zaznamenané aj okolité obce (pozri mapu).

            V roku 1686 dostal na časť Tuhára kráľovskú donáciu gróf  Štefan Zichy (n. 18. 9. 1616 – z. 15. 3. 1693), po ňom seniorát riadil Adam Zichy (Ziči) (z. 5. 5. 1701).

 

Rod a erb Zichyovcov

 

V rodokmeni rodiny nájdeme vojakov, kráľovských porad-cov, županov, kňazov, biskupov, gubernátorov, básnikov a mnoho ďalších nositeľov dôležitých funkcií.

Štefan I. (nar. 1616) bol komorníkom na kráľovskom dvore Ferdi-nanda III., potom v roku 1641 veliteľom vojsk a hradu mesta Győr, v r. 1655 predsedom komory a taktiež získava barónsky titul. O šesť rokov nato je menovaný za strážcu koruny. Roku 1676 Leopold I. udeľuje jemu i všetkým jeho potomkom grófsky titul. Získaním obrovských majetkov sa stane jeho rodina jednou z najbohatších. Roku 1686 ako kráľovský dar dostáva panstvo v Novohrade – v Divíne. Toto panstvo sme spomínali v súvislosti s Balassiovcami a to, že Imrich bol prvotriednym zbojníkom. Leopold I. netrpel dlho jeho výtržníctva a roku 1666 Wesselényiho vojská s podporou generála Strassalda obsadili hrad i panstvo a bez milosti Imricha uväznili.

            Z ďalších členov rodiny spomenieme Adama IV., ktorého prvou ženou bola Zuzana Forgáchová z vetvy ghýmesskej.

            František IX. narodený roku 1811 sa stáva v roku 1861 hlavným županom stolice Novohradskej.

 

 

 

            Erb: Pôvodný erb udelil Karol III. dňa 29. 9. 1732 Adamovi Zichi – Zichy spolu s barónskym titulom a s právom používania červeného pečatného vosku. V modrom štíte vyrastajú jelenie parohy zo zlatej koruny. Medzi nimi je strieborný Ondrejov kríž. Motív nájdeme i v klenote erbu. Prikrývadlá sú zlato – modré.

 

       
   

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            V roku 1680 v okolí Divína pustošila cholera.

Possessio Diviny Tugár = majetok, pozemok v držbe Zichyovcov v rámci Divínskeho panstva v roku 1687. Uvedené sú priezviská a mená z Tuhára (celkom 8, v prvej kolonke sú pozemky, v druhej rožný statok – voly), v tretej kone (tie v tomto období nemali v držbe), vo štvrtej kolonke kravy, v piatej ovce, v šiestej kozy. Mes-tečko Divín bolo opustené a obývané len v tzv. podhradí Possessio Diviny allya.

            V roku 1695 sa osídlenie uvádza ako „Oppidum Divín“ = mestečko Divín. Obecným sudcom bol Mikuláš Varga, ďalej Matej Abelovský, Juraj Major a Ján Rajko vypovedali pod prísahou v roku 1696, že v Divíne popri 5 zemanoch a ku kaštieľu patriacich 4 hajdúchov žilo 20 gazdov, ktorí z milosti zemepána zasiali pôdu prislúchajúcu kúrii. V roku 1700 už spísali v Divíne 21 poddaných a 24 želiarov.

Banská mapa J.K.Hella z r. 1750 – oblasť Divín, Lovinobaňa, Halič

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Mapa Divínskeho panstva v urbári zo 17. storočia (negatív v archíve Ús-tavu historických vied SAV) – prekreslené r. 1736

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Prvá mapa Uhorska z r. 1528 – 1 Divín

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Záznam z 25. júla 1595 o tom, že pri dedine Ružiná (Ruchanow) sa ťaží zlato a striebro. Spomínajú sa lokality hrad Divín (Arcis Diwin), Vina hora (Vinná hora), Tugar. O ťažbu sa uchádzali bratia Ján Lechner a Jakub Lechner. (Dokument zo zbierok PhDr. Jána Žiláka, CSc., Banská Bystrica)

 

Banské podnikanie v chotári obce Tuhár

 

            O banskej činnosti svedčia archívne dokumenty opustených banských diel v dôsledku osmanského nebezpečia v 16. storočí. Napríklad 3. decembra 1597 Klement Orindlich žiadal o povolenie ťažiť na diele Klement (opustená šachta obsahovala zlaté a strieborné žily). Žigmund Forgách z Haliče žiadal pre dielo Pavol postaviť novú taviacu hutu, stupy, šlamovňu, vyhňu, hámornícke sklady, stajne ako aj prístupové cesty. Veľkú banskú činnosť vyvíjal Imrich Török z Podrečian, napr. už v lete 1776 žiadal o dve prepôžičky v Tuhári v doline Strieborná, kde sa nachádzali štôlne so žilami striebra a medi. Vlastnil aj štôlňu Matej obsahujúcu zlatostrieborné zarudne-nie, ktorá sa nachádzala na pomedzí chotára Haliče a Tuhára v hone Pavlovo.

            V roku 1784 Török vyvíjal banskú činnosť v komplexe banských diel nesúcich názov Maximilián (situované v hone Kant-sche – Kuncovo), ktoré obsahovali zlaté, medené a olovené žily. Zdá sa, že ťažba bola nerentabilná, lebo koncom 18. storočia sa tu už neťažilo.

Kusy zlatonosnej rudy našiel v starých opustených baniach už v roku 1727 aj divínsky farár Ján Bolsitkovits (Belkovič), ktorý robil pries-kumy aj v chotári Tuhára a analyzoval chemické zloženie rúd. Vydo-lovanú rudu si podnikavý farár spracúval sám. V záhrade mal posta-venú stupu a v kuchyni v piecke tavil kúsky drahej rudy. Získaný kov predával do Poľska, alebo Židom, ktorí sem chodili. V záhrade mal vybudovaný vodovod, štôlňu ako aj staré prepadliská (pingy). V Di-víne pôsobil aj misionár Martinides, ktorý roku 1766 porozprával príbeh spomínaného duchovného Františkovi Heinzovi (správca bystrickej komory).

 

Tuhár v 18. a 19. storočí

 

            Každoročne sa konali jarmoky v Divíne i v Haliči. Napr. v Divíne: 1. januára, 1. mája, 24. júna (sv. Ján Krstiteľ), 10. augusta (sv. Vavrinec) a 18. októbra (sv. Lukáš) – kde prinášali svoje pro-dukty a výrobky aj ľudia z Tuhára.

            V r. 1715 sa urobil súpis poplatníkov aj v obci Tuhár. Pri zložitosti výrobných vzťahov, bolo ťažko diferencovať jednotlivé sociálne skupiny (poddaný, želiar, taxalista, slobodník). V Tuhári bol počet domácností poddaných 6, všetky slovenské. Poľnohospodárska pôda (katastrálne jutrá) 54 čiže 9,0. Poddanská orná pôda, lúky 9 kat. jutrá. Vláda nariadila súpis opakovať v roku 1720. Zo súpisu mohli komisári vynechať remeselníkov a prenájomcov panských regálov (krčmárov, mlynárov). V Tuhári spísali 7 slovenských poddanských domácností, poddanská orná pôda 40 ½, čiže už len 5,8, lúky 20 kat. jutrá. Tuhár mal výmeru do 5 bratislavských meríc ornej pôdy. Súpis zaregistroval mlyn na obilie v Tuhári! V roku 1720 sa z obce vysťa-hovalo 5 rodín, boli to kolonisti z Novohradu, ktorí odchádzali do južnejších oblastí (niektorí až do Báčky).

            Prvá rukopisná monografia Novohradu „Collectanea ad historiam comitatus de Nograd“ od Františka Radványiho z 20. rokov 18. storočia zaznamenáva obec Tuhár.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Podobne i tlačená monografia Mateja Bela: Notitia Hungariae novae historico-geographica IV. zväzok. Viedeň 1742, s. 67. Na mape Sa-muela Mikovínyiho Novohradská stolica z roku 1742 je zazna-menaná obec Tuhár ako Tugár (pozri mapu).

 

Tuhár

1523 – Thugar, 1808 – Malý Tuhár, 1920 – Tuhár, maď. Tugár, Kistugár. Prvá zmienka je z roku 1548. Patrila rôznym zemepánom, potom Haličskému panstvu. V 2. polovici 16. stor. platila poplatky Turkom. Obyvatelia obce sa zaoberali málo výnosným poľnohos-podárstvom, chovom hovädzieho dobytka i ošípaných a vápenníct-vom.

Pečatný obraz tvorí srdce preložené privrátenými radlicami – le-mešom a čerieslom, z ktorého vyrastajú medzi dvoma a dvoma lis-tami tri bezosté klasy. Kruhopis: SIG. PAGI. KIS. TUG. ARIENS. 177. (?).

*  1/ NML Salgótarján, IV. 152. Megyefőnöki iratok. sig. 480/1850.

     2/ NML Salgótarján, sig. - /1853. Megyefőnöki iratok.

 

Tuhár

(Miestna časť Lučenca)

1477 – Tugar, 1773 – Losonc – Tugar.

Obec vznikla asi v 14. storočí. Patrila Haličskému panstvu, od r. 1596 hradu Somoskő. Od konca 17. storočia bol Tuhár mestečkom s právom vydržiavania 4 jarmokov a pondelňajším týždenným trhom. R. 1828 mal 118 domov a 801 obyvateľov. Živili sa prevažne remes-lami. V 2. polovici 19. storočia splynul s Lučencom.

Pečať mestečka Tuhár dal vyhotoviť Jozef  Szilassy v rokoch 1773 a 1815. Pečatidlo bolo oválneho tvaru, v strede pečatného poľa bola umiestnená ruka držiaca tri ruže. Kruhopis: LOSONCZ TUGAR VÁROS PECSETYE:

Odtlačok pečatidla sa nám nepodarilo získať.

 

* 1/  MOL. BM Levéltára – Y szekció. Községi pecsétek gyűjteménye.

       1863.

   2/ Drenko, J.: Z historických prameňov Lučenca. Lučenec 1997,

      s. 96.

 

            Od roku 1770 znovu boli zemepáni v Tuhári Forgáchovci. Haličské panstvo grófa Jána Forgácha (1724 – 1774) v urbári z r. 1771 pre Tuhár vykazuje 21 sedliakov a 5 želiarov. Poddaní v Tuhári si mohli vybrať, či budú robotovať, alebo sa z robôt vykúpia za 30 zlatých. Navyše museli poddaní z Tuhára odovzdávať obilniny, mas-lo a vajcia.

            Z roku 1771 v pečati obce Tuhár (Kis Tugar – Malý Tuhár) je v srdci pluh s radlicou, z ktorého vyrastajú tri pšeničné klasy. Nápis: SIG. PAGI – KIS – TUGARIENSIS 1771 (Pečať obce Malý Tuhár 1771).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Urbár – súpis pozemkového majetku a povinnosti podda-ných. Predurbálny stav sa zisťoval  9 otázkami (pozri slovenský záz-nam) z 21. 5. 1770, ktorý urobil miestny notár Ján Lineanszky. Podpísali (krížikom, nevedeli písať) richtár Martin Šupin a sta-rostovia obce Pavol Kliment ?, Andrej Hrnčiar. Ďalší dokument (písaný latinsky) uvádza menoslov 21 poddaných a 5 želiarov.

Urbár obce Tugár (tlačený maďarsky) je z r. 1771, má 26 strán + prílohy- (Uložený Nógrád Megyei Levéltár – Župný archív Novohradu, Salgótarján).

 

            Nižšie podpísaný Richtár a Starejší obce malo Tuhárskej dávame na známosť... ako odpovedali na otázky kladené urbariál-nymi konskriptormi (Petrus Revai a Paulus Basti). Uvádzajú, že „Populy loquitur Lingva Sclavonica“ = slovenskej reči

 

1. Či máte Urbár?              

Ad/1 Nemáme Urbár.

2. Keď nemáte Urbár podľa čoho platíte, alebo slúžite?

Ad/2 Platíme podľa obyčaja, ktorý sa začal pred našími pamäťami.

3. V čom spočívajú Vaše povinnosti...

Ad/3 Ktorí arendujú platia 30, ktorí od grundu 30, ktorí nie 6 R.

Fl 20... .

4. Čo dobrého a zlého má táto obec?

Ad/4 Nemáme sa čím pochváliť, sťažujú sa na zlé zeme.

5. Koľko a aké majú role a lúky, koľko do jedného holdu kil ide?

    A či na lúkach sa rodí kosienok?

Ad/5 Na holdy zeme nerátame, kosienok sa kde kde rodí.

6. Koľko aké jeden sedliak koná roboty, koľko dní a za koľko zlatiek...

Ad/6 Tí ktorí sú na árende nerobotujú. Ostatní s vozom alebo pešiu robotu konajú každý deň z. 3. Na dlhé cesty so záprahmi chodíme podľa poriadku iných dedín.

7. Dávate Deviatok od ktorého času z akého obilia?...

Ad/7 Deviatok sme dávali – ovsa kil 20, iní kil 16,... jednu sliepku, vajce, žajdlík masla.

8. Koľko je u Vás pustých gruntov, od ktorých čias, kto ich užíva?

Ad/8 U nás žiadne pusté nie sú.

9. Či ste slobodný alebo yrečití (urečití)?

Ad/9 My sme irečití (pozn. čiže trvale poddaní, gazdovia, ktorí bez súhlasu pána nemohli chodiť do inej dediny).

 

Slovensky písaný dokument o obci „malo Tuhárskej“ z 21. mája 1770

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Richtár Šupin Mart.  Kliment Palo, Hrnčjár Ondrej (pretože predstavení obce nevedeli písať miesto podpisu dali krížiky). Zapísal Ján Lineanszky miestny notár v Malom Tuhári 21. mája 1770.

Súpis hasiacich prostriedkov z r. 1786 v Ružinej, Divíne, Tuhári

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Vojenské mapovanie Jozefa II. v r. 1782 – 1785 Tuhar vel Tugar. 1. Diaľka medzi obcami: Halič 1, Divín ¾, Budiná 1 hod. 3. Kvalita vôd (ako pri Uderinej) bez významu. 4. Lesy (ako pri Podrečanoch) – tvoria buky vysokého rastu premiešané krovím. 6. Cesty (ako pri Lovinobani) sú dobré. 7. Okolité hory – vrch Javorina je najvyšší. Mapa Tuhára je v Sectio 12.

            Prvý súpis obyvateľov Uhorska v roku 1785 pre Kis Tugár vykazuje: 41 domov, 64 rodín, 396 obyvateľov, 2 vzdialení, 7 cudzincov, skutočný počet obyvateľov 401, ženatí 88, slobodní 117, spolu 205, ženy 191, roľníkov 25, ich dediči 28, želiari 51, iní 10, deti 1 – 12 ročné 71, 13 – 17 roční 20, spolu 205.

            Súpis hasiacich prostriedkov z obce Kis Tugar z roku 1786 uvádza: 28 rebríkov, 2 háky, 25 motýk, 29 drevených konví a 23 lámp, resp. fakiel. V širokom okolí bola len jedna hasičská striekačka a to v Divíne (prípadne v Haliči a Lučenci). Richtárom obce bol v roku 1809 Matúš Babušiak (Babuliak?).

Mapa z roku 1808-1811 Kis Tugár = Tuhár

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Monografia Novohradu (Antala Mocsáryho z roku 1826) uvádza, že v Malom Tuhári (Kis Tugár) je 507 rím. kat. obyvateľov, je fíliou Starej Haliče. Obyvatelia si zaisťujú živobytie žatvou, mlá-tením v južnejších obciach, v chotári v riečke sú pstruhy a obyva-teľstvo má šťastie aj v zbieraní žaluďov.

            Štatistika z roku 1828 vykazuje pre Tugár len 57 domov a 484 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali málo významným poľno-hospodárstvom, chovom hovädzieho dobytka, ošípaných a vápen-níctvom.

Geografický slovník Eleka Fényesa z roku 1851 uvádza na str. 221 – 222: „ Kis – Tugár, slovenská dedina v Novohradskej župe, vo veľmi úzkej a hlbokej doline. K Haliču S – Z ½ hodiny. Chotár 2748 holdov, z ktorého prislúcha urbáru vnútorný pozemok 26, oráčiny 576, lúky 155, vnútorný pozemok panstva 2, oráčiny 40, lúky 49, lesy 1900 holdov. Zeme ba aj lúky väčšinou ležia na kopcoch, sú hlinité, kamenisté, čistá pšenica nie, ale raž, ovos, zemiaky, pohánka a korenie sa tu rodí. Bývajúce obyvateľstvo 576 rím. katol., ktorí držia veľa oviec a pripravujú bryndzu. Tuhársky ako i na vidieku je ľud vysoký, silný veľmi dobre urastený (s dobrou postavou). Tu vyviera Tuhársky potok. Z horského hrebeňa vyčnievajú 2 veľké trachytové skaly odkiaľ je veľkolepý výhľad, odtiaľto neďaleko na malom priestore sa nachádzajú „osihotené“ 2 kupovité skaly, ktoré si zaslúžia, aby ich tu cestujúci navštívili. Nad obcou je všade vápenec, z ktorého sa páli dobré vápno. V strede hrebeňa vyčnieva jedna kopa, v ktorej sa nachádzajú rôzne veľmi pekné farebné kamene (Hornstein) „mramory“, tak isto drevené – opály.

Nakoniec je tu veľmi pekný nový kostol s vežou a priestranná škola. Zemepánom obce je gróf Jozef Zichy.“

            Cholera v obci v roku 1873 mala 64 obetí ! Richtármi obce boli: okolo r. 1860 Tomáš Fízeľ Varga, potom Štefan Fízeľ, Tomáš Ufrla, Tomáš Kliment, Pavel Kliment – Šupin, Juraj Kliment – Šupín, Matúš Kliment, Jozef Ufrla – Babušiak, Martin Kliment – Vrbinský, Jozef Haško, Matúš Martinský, Tomáš Kliment, Pavel Paseka, od r. 1906 Matúš Martinský a i.

            Rôzne písomnosti z Tuhára z r. 1770 – 1869, vrátane mapy z r. 1857 – 1867 sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici. Tu sme prezentovali urbárny dokument z r. 1830, uvedený je zoznam 64 poddaných z Malého Tuhára (Kis Tugár). Od r. 1820 viedol spor o zaplatení urbárnych povinností z časti „Klčoviská – rúbaniská“ gróf Karol Zichy.   

Komasácia (scelovanie pozemkov) obce Tuhár sa uskutočnilo v roku 1867. Zachovaná je Pozemková kniha z r. 1867 (ŠOBA Banská Bystrica). Uvedený je zoznam priezvisk a mien bývalých poddaných (celkom 78) a želiarov (13). Z najznámejších rodových mien vyberáme: Banas, Kliment, Hrnčár, Lipovec, Aláč, Malatinec, Stančík, Čeman, Koporec, Fízeľ, Haško, Ufrla a i. Zo želiarov napr. Fridrich, Hižnyi, Ufrla, Hrbina, Roháč, Vrabec a i.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Zaujímavé sú tu uvedené slovenské názvy pozemkov, honov a chotárne názvy (uvádzame ich bez úprav z 10. apríla 1867): Hore vrchom dűllő (hon), Pod krížom, Za hrbom, Pod lipu, Dlhé zeme, Pod lipu II., Na Rakiti, Na Žjár, Pod Djélecz, Na Zábluč, Hrechova (?), Do Nemisoka, Krive Zeme, Nad Križon, Križova, Do Suchom, Nerovno, Domanova, Cez Hodnyik (chodník?), Na Jamu, Na Vjéke, Vrške a Domanová, Kozje vrške, Turčanovo, Dolne Lazy, Mókolová, Marenka, Naboženom, Vrch se pjészku, Na Dúbravi, Horná Zsár (Žiar), Široke, Tepla voda a Szkalka (skalka), Dolne Lazini, Do Šikovo Rét (lúka), Petrikov, Hrachoviczka, Bachovecz, Závratya, Délec – Žmurákovo, Na Kopec, Hlboká Dolina, Szadlano, Rakovská Dolina, Horné zeme, Čerťasi – Uhlište (?). Vyskytujú sa aj maďarské názvy ako: Belső telki dűllő – Vnútorný pozemok – hon (záhon), Kissebb kenderföld dűllő – Menší konopný hon, Káposás dűllő – Motykový či kapustový hon?, Tuhári Rét – Tuhárska lúka, Mocsjár Polichni útig – Močiar po polichniansku cestu, Satin Rét – Satinová lúka (Slatinka?), Hegyi Majorság – Horský majer. 

            Názvy obce sa menili: 1773 Kiss – Tugar, 1786 Kisch – Tugar, 1808 Kis – Tugár, Malý Tuhár, 1850 Klein – Tugár, 1863 – 1902 Kistugár, 1907 – 1913 Tugár, od r. 1920 Tuhár.

 

Počty obyvateľov a domov:

1869    496

1880    485      76 domov          Æ obyv. na 1 dom  6, 38

1890    570      85            

1990    553      96

1910    549      84                        Æ obyv. na 1 dom  6,53

 

            Obvodný notársky úrad v Divíne vznikol začiatkom 70 – tych rokov 19. storočia. Patril do Lučenského okresu v rámci Novo-hradskej župy. Jeho obvod tvorili obce: Divín, Budiná, Podkriváň, Tuhár, Píla a Ružiná. Po zriadení Haličského okresu v roku 1883 bol aj Notársky úrad v Divíne zaradený do tohto okresu až do roku 1922.

            Profesijná štruktúra remesiel a živností v roku 1910.

Tuhár: aktívne činní - 9 , kovotepectvo - 1, potravinárstvo - 2, pohos-tinstvo – 6, domácke remeslá – 4, počet živností – 3, majiteľov – 3, remeselníkov – 22.

            V druhej polovici 19. storočia sa banské podnikanie znovu sústredilo aj do oblasti Tuhára. Z evidovaných údelov a vyhradených kutieb na ťažbu železnej rudy v Tuhári sa uchádzal v r. 1869 – 1870 Marek Pancaldy zo Salgótarjánu. Mramorová baňa v r. 1905 – 1915 patrila do vlastníctva istého Klementa z Tarjánu. Z obce Tuhár je zachovaná katastrálna mapa z r. 1857 – 1867 (1 mapa, 1 kniha, 1 fas-cikel – ŠOBA Banská Bystrica).

            Komasácia mala byť prevedená v r. 1859, riadny kataster bol založený až v r. 1867/1868. Medzi staršie rody patrili: Čeman, Kliment, Fízeľ, Šupin a i. Väčšie požiare v obci boli v r. 1903 (tri domy v dolnom rade obce), r. 1909 ( na rade pri kostole 10 domov), v r. 1914 ( na dolnom rade dva domy).

            Monografia Novohradu (Borovszky, S. a kol. 1911, s. 131) o obci Tuhár pod heslom Tugár (predtým Kistugár) uvádza: „V blíz-kosti Divína ležiaca malá obec, počet domov 96, obyvatelia, ktorí sú Slováci a rím. kat. je 553. Pošta Divín, telegraf a železničná stanica Lovinobaňa (pozn. aut. J. D. železnica zriadená v r. 1871)“. „Túto obec získala donáciou (darom) rodina Szilassyovcov od kráľa Ma-teja“ – pozn. ide tu o omyl, tento Tuhár sa týka obce Tugar (od r. 1891 súčasť mesta Lučenec). Borovszky uvádza aj túto listinu na s. 573 avšak s tlačovou chybou r. 1473. Z listiny vyplýva, že ide o donáciu pre obce Baratna, Laczfalu a Tugar „Twgar“. „ Od roku 1548 obec Tuhár (pri Divíne) nachádzame v majetku rodiny Losson-czy, v r. 1598 v držbe Žigmunda Balassu, vtedy v daňovom súpise pod názvom Divény – Tugar. V r. 1686 na jednu časť dostal krá-ľovskú donáciu gróf  Štefan Zichy. V r. 1715 spísali tu 6 a v r. 1720 - 7 slovenských domácností. Od r. 1770 zemepánom obce bola rodina grófa Forgácha, aj v súčasnosti najväčším majiteľov statkov je Ján Forgách. V obci bol rím. kat. kostol  postavený v r. 1836 (pozn. aut. J. D. - vtedy sa začal stavať, vysvätený 1840). V chotári sa nachá-dzajú bane na mramor a vápenec.  K obci patrí aj pustatina Forgách.“ (uvádza Monografia Novohradu v r. 1911).

            Pozemkové vlastníctvo v roku 1910 – zemepán Ján Forgách (n. 1870), veľkostatok sa rozkladal aj v chotári obce Tuhár. Orná pôda sa prenajímala. Z dreva sa pálilo drevené uhlie, lesné plody a liečivé rastliny sa odvážali do Budapešti. Na panstve boli rybníky na chov pstruhov a štyri vodné mlyny, ťažil sa vápenec, trachyt a piesok.

Vlastné pozemkové vlastníctvo v obci Tuhár od 10 – 100 kat. jutár 28 vlastníkov – 43, 75%, do 10 kat. jut. 36 vlastníkov - 56,25 %. Spolu 64 kat. jutrá.

 

Obec Tuhár

 

  • 1911 – okres Halič, obvodný notársky úrad Divín, počet obyv. 553. Starosta – Jozef Haško, sudca Matej Martinský, poručník Štefan Pilát, pokladník Jozef Ufrla, obvodný lekár dr. Lipót Baum (mal aj príručnú lekáreň v Divíne), učiteľ Štefan Pilát, posledná pošta Divín, telegraf Lovinobaňa, resp. Halič.
  • 1913 – Tugár malá obec, tu patrí aj pustatina Forgách, Novohradská župa, okres Halič, počet domov 84, obyv. 549 slovenských, r. k. farnosť Stará Halič, 3336 kat. holdov, obvodný notársky úrad a matrika Divín, súdna stolica Balassagyarmat, okresný súd s právomocou pozemkovej knihy Lučenec, sídlo žandárskej hliadky Divín, telegraf Lovinobaňa, posledná pošta Divín. Zmeny v predstavenstve: sudca obce Ján Kliment, učiteľ Jozef Szigeti, okr. lekár dr. Štefan Reinhardt, obvodný lekár dr. Lipót Tausz, obidvaja v Haliči.
  • 1914 – starosta - sudca Matej (Matúš) Martinský, pokladník obce Juraj Kliment.
  • 1916 – starosta – sudca Ján Kliment (Vrbinský), zákonný sudca Matej Čeman, učitelia Jozef Szigeti a Etela Poldaufová.
  • 1918 – starosta – sudca Ján Kliment, zák. sudca Pavol Frizel (či Fízeľ?), zverolekár Sándor Székely v Haliči, obvodný lekár dr. Július Moritz v Divíne, vedúci Sporiteľne Halič Karol Wellibil.

 

V I. svetovej vojne padlo 18 občanov obce: Pavel Ufrla (Dovišin), Ján Ufrla (Babušiak), Jozef Kliment, Juraj Kliment, Juraj Hrnčiar, Ján Banaš, Ján Oravec, Pavel Damaš, Ján Haško, Anton Martinský, Matúš Ufrla, Tomáš Fízeľ (Močidlo), Juraj Paseka, Juraj Ufrla, Tomáš Aláč, Pavel Slančík, Ján Koporec (Cukor). Venujme im tichú spomienku !

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


TUHÁR OD ROKU 1918 PO SÚČASNOSŤ

 

 

            Po rozbití Rakúsko – Uhorska bol Tuhár začlenený v r. 1918 – 1938 do Československej republiky. V roku 1919 mal Tuhár 548 obyvateľov (522 trvale bývajúcich) a 98 domov. Starostom obce bol Ján Kliment – Vrbinský, zák. sudcom Pavol Fizel, poručníkom Jozef Ufrla, pokladníkom Pavol Paseka a učiteľom Jozef Szigeti. Rozloha kat. územia Tuhára činila 3335 kat. jut. 1300 štvorcových siah. Obec Tuhár bola spojená s vicinálnou cestou (vybudovanou v r. 1911) so sídlom notárskeho úradu v Haliči (do r. 1922), potom v Divíne. Z r. 1919 treba spomenúť vpád boľševikov (zač. mája do konca júna). Usalašili sa v školskej budove, ktorú zničili. 15. júna 1919 sa pridelilo zo soľného domu v Haliči pre obec Tuhár 270 kg soli. Pošta bola v Divíne, odkiaľ zásielky prinášal obecný sluha. Po vzniku ČSR najsilnejšou politickou stranou bola Agrárna strana, ktorá začala s čiastočnou parceláciou veľkostatkov a prideľovaním pôdy roľ-níkom.

V roku 1921 vykazuje štatistika pre obec 567 obyvateľov. V roku 1922 bol zakúpený druhý zvon do kostola. Od roku 1923 obec Tuhár s potočnou radovou zástavbou patrila pod notársky úrad v Divíne. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, vápen-níctvom, baníctvom. Niektorí občania pracovali v priemyselných podnikoch v Lučenci, Lovinobani, alebo v lesníctve (drevorubači), či v doprave. Správy v obci sa vybubnovávali obecným bubeníkom. Z bubeníkov (hlásnikov) boli známi: Juraj Aláč – Beňove, Pavel Fízeľ – Hulina a i. V mlyne pracoval rod Valachovcov (naposledy Ju-raj Valach).

 

V roku 1924 bola započatá stavba štátnej cesty vedúcej z Tuhára od kríža na Polichno. Starostami – richtármi obce boli Juraj Kliment – Letko, neskôr Juraj Stančík, Juraj Martinský a i.

Pre notárske ťarchy v roku 1925 obce prispievali takto: Divín 37 %, 1480 Kč., Budiná 23,8 %, 952 Kč., Ružiná 18, 2 %, 728 Kč., Tuhár (Tugár) 13,2 %, 528 Kč a Píla 7,8 %, 312 Kč.

 

 

 

            17. októbra 1925 sa Slovenská ľudová strana premenovala na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS) – pravicová strana národ-nej a katolíckej orientácie. Voličskú základňu tvorili najmä roľníci. Presadzovala autonómiu Slovenska a zastávala pozície samobytnosti slovenského národa. HSĽS bola založená v obci v roku 1926.

 

V roku 1927 bola ukončená stavba cesty Tuhár – Polichno. Mramorovú baňu prevzal do prenájmu od bývalej urbárskej spoločnosti Juraj Šimkovič až do roku 1932. V roku 1928 bola v obci založená Strana sociálno – demokratická. Vladimír Polívka v knižke: Lučenec a kraj novohradský (Lučenec 1928, s. 163) o Tuhári píše: „Z Divína... za hodinku prídeme krásnou cestou j. z. do Tuhára (522 obyv.) na východnom svahu Brala (818 m). Dosiaľ tam ľud sám páli vápno v malých kamenných peciach a roznáša do šíreho kraja. Vápenníkov z tohto kraja poznáte všade. Z Tuhára krásnym údolím Tuhárskeho potoka smerom na j. v. asi za 2 hodiny prídeme do Haliče. Je to partia veľmi vďačná a málo známa“.

 

            V roku 1929 mala obec 607 duší a 106 domov. V nasle-dujúcom roku v dôsledku vzrastu počtu obyvateľov, bola vytvorená dvojtriedna škola a pribudla do obce učiteľská sila. 

 

V roku 1931 obecná cesta cez obec popri potoku bola stavaná nákladom 189.560 Kč a začala sa aj výstavba cesty na Budinú. Starostom obce do roku 1931 bol Jozef Haško, ktorého vystriedal Ján Kliment.

V roku 1932 bolo v obci založené Potravné družstvo s cie-ľom zásobovania svojich členov najmä maloroľníkov koloniálnym tovarom, liehovinami, petrolejom a drobným hospodárskym náradím. Bol tu obchod s miešaným tovarom a krčmou. Postupne sa tovarový sortiment rozširoval o predaj textilu, krmív, uhlia, stavebného materiálu, výkup vajec a pod. Z predsedov Potravného družstva sú známi: Juraj Hrnčiar – Jedlička, Pavel Haško – Hergal, Jozef Haško – Čičmanec a i. Z obchodníkov v PD: Ján Melicherčík z Fafákov, Pavel Ľupták, Ján Hikker, Ján Kyseľ a i. Osobitný obchod s krčmou mal Oskar Klein.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Hasičstvo – požiarnici

 

            Dobrovoľný hasičský zbor v Tuhári bol založený 12. 3. 1931. (v Divíne 15. 5. 1931, Mýtnej 10. 6. 1931, Ružinej 12. 4. 1932). Ha-sičský sklad bol postavený v roku 1933, medzi dlhoročných pred-sedov - hasičov patrili Ján Čeman – Gazdove (n.1902), Ján Čeman – Dado (č. 19), Jozef Ufrla. Hasiči:  Ján Hrnčiar – Svätý, Jozef Martin-ský - Grnčove, Ján Fízeľ – Huťan, Jozef Kralina a i. Ondrej Kralina bol trubačom.

 

Hasičské vyznamenania a odznaky Zemskej hasičskej jednoty(za prvej ČSR)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


7. 2. 1932 sa konalo v obci veľké zhromaždenie Sociálno – demo-kratickej strany (SDS). Rečníci hovorili o boji proti všeobecnej biede, nezamestnanosti a hospodárskej kríze. V obci bola založená aj Katolícka jednota. V roku 1933 bola dokončená výstavba cesty na Budinú. Majiteľom vápeníc v Tuhári boli Oskar Klein a Ján Mar-tinský, ktorí vlastnili v Tuhári aj prvé nákladné autá. Postavený bol hasičský sklad. Menil sa aj majiteľ mramorovej bane. V tomto roku pozoroval notársky úrad v Divíne zvýšenú komunistickú činnosť v Tuhári, Divíne a v Budinej.

V roku 1934 sa počet domov zvýšil na 113. Obyvateľstvo sa živilo väčšinou roľníctvom, časť ako drevorubači a kamenári. Od tohto roku Katastrálny merný úrad v Lučenci robil merania v katastri obce Tuhár. V škole učili Ján Pivarči z Vidinej a Mária Moyzesová z Di-vína. 11 gazdov z Tuhára odkúpilo časť chotára „Močidlo“ od grófa Jána Forgácha. Aj Urbár obce Tuhár si odkúpil na tejto lokalite pa-sienky. V roku 1935 v chotári obce bol vystavaný druhý salaš v Brezinách, majetok Juraja a Jozefa Klimenta – Vrbinských (pozn. prvý salaš bol majetkom grófa Forgácha). 4. mája 1935 sa v obci konalo zhromaždenie Národno – demokratickej strany. Pri obecnom úrade bola zriadená knižnica. Spolok Katolícka jednota mal spolkový „prapor“ – vlajku. Z podnetu dp. Štefana Kaššayho (kaplán v Divíne) a miestneho učiteľa Jána Pivarčiho sa utvoril spolok „Združenie katolíckej mládeže“ (ZKM), kde sa mládež vzdelávala prednáškami a divadlami (napr. Pytliakova žena, Strídža spod hája). 13. októbra 1935 plánovala Komunistická strana verejné zhromaždenie do obce Tuhár. Úrady štátnej správy túto akciu zakázali. 21. decembra 1935 založil vedúci notár Jozef Panovský Pamätnú knihu obce Tuhár, keď starostom obce bol Ján Kliment. Obec mala okrúhlu pečiatku s kruhopisom OKRES LUČENEC SLOVENSKO OBEC TUHÁR.

            V marci roku 1936 sa rozvodnil Tuhársky potok a spôsobil škody na domoch. Vojenskou správou bola postavená telefónna linka Divín – Ábelová vedúca i cez obec Tuhár a Polichno. Z obce za tento rok na vojenčinu bolo odvedených až 9 mladíkov. Bola veľká nezamestnanosť, robili sa i núdzové práce napr. cesta nad kostolom, ktorá však nebola ukončená. Od 1. októbra odišiel na vojenskú prezenčnú službu učiteľ Ján Pivarči, na jeho miesto prišiel Vendelín Hrkeľ, ktorý však bol v r. 1937 suspendovaný.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


                        Lom v roku 1939

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Galantérka

Od 8. augusta 1937 učili na škole Pavel Križo zo Starej Haliče a na-ďalej Mária Moyzesová. Prvú sejačku v obci si zakúpili Juraj a Jozef Kliment – Vrbinských v jeseni r. 1937. 6. mája 1937 sa konalo v obci zhromaždenie HSĽS. Od septembra 1937 sa začali prípravné práce firmy Baťa na otvorenie Mramorového lomu v Domaňovej v Hrb-koch, vedľa lomu Juraja Šimkoviča a Vindušku. Kúpu pozemkov ria-dil inž. Zástera. Firma Baťa tu ťažila mramorové bloky.

            V máji roku 1938 sa konali obecné voľby, v ktorých zvíťa-zila HSĽS – 2/3 hlasov, Sociálno – demokratická strana sa spojila s Agrárnou stranou a dosiahli len 27 hlasov. 5. júla bol za starostu  zvolený Pavel Paseka. 24. septembra bola všeobecná mobilizácia (roč. 20 – 40 roč.), z obce nastúpilo 50 mužov. 2. októbra prišlo do obce 3500 vojakov so 400 koňmi, ktorí sa tu zdržali týždeň. 1. novembra 1938 Viedenská arbitráž prisúdila južné časti Slovenska horthyovskému Maďarsku. Tuhár ostal na území Slovenska. 5. no-vembra bola v obci utvorená Hlinková garda (17 členov). 31. decembra pri sčítaní ľudu obec mala 652 obyvateľov (z toho 34 Cigánov – Rómov a 4 Židov), počet domov 114. HSĽS dostala nový názov Strana slovenskej národnej jednoty.

 

Tuhár v období Slovenskej republiky (1939 – 1945)

 

            Na slávnostnom otvorení prvého Slovenského snemu v Bra-tislave 18. januára 1939 sa zúčastnili traja občania z Tuhára. Vo februári bol zakúpený rádioprijímač Hlinkovej garde. Vytvorila sa Civilná protivzdušná obrana (CPO), ktorej veliteľom sa stal Matúš Martinský. 14. marca 1939 vznikla Slovenská republika. Zaujímavá bola prednáška inšpektorky E. Hroboňovej z Turč. Svätého Martina 12. novembra i so svetelnými obrazmi. Od 1. – 23. decembra 1939 bol v obci poriadaný prvý kurz varenia a šitia (účasť 42 žien), ktorý viedla učiteľka Anna Onderová.

            V roku 1940 účastninárska spoločnosť firmy Baťa vystavala pre zamestnancov dom. Pod Domáňovou opravili cestu vedúcu i ku kováčovi. Vládnym komisárom obce bol menovaný Pavel Paseka. V obci sa založila nová obchodná činnosť. Matúš Čeman – Gazda mal obchod s miešaným tovarom. Počet obyvateľov bol 642.

 

 

            V roku 1941 z obce bolo odvedených na vojnu 7 brancov. Stavali sa obytné domy. Ku storočnému vysväteniu kostola sa renovoval aj rím. kat. kostol (oprava si vyžiadala do 40.000 Sk ). Opravila sa aj cesta, ktorá viedla ponad školu a kostol a to občanmi svojpomocne! Deti v dvoch triedach učil Andrej Moravčík. Nový obchod s miešaným tovarom v obci založil Matúš Čeman –Gazda, Matúš Martinský mal obchod so strižným tovarom na mieste, kde bola pôvodne Pošta. V obci pracovala Osvetová komisia. Pri žatve nastal na humne Jozefa Hašku (č. d. 73) požiar, ktorý zapričinili deti, hrajúce sa so zápalkami. Požiar bol gazdami zlikvidovaný.

 

            Aj v roku 1942 z obce odviedli 7 brancov. Firma Baťa začala stavebné práce vysokej pece na pálenie vápna. Opravila sa aj cesta do Divína a obec si dala vyvalcovať hlavnú cestu. V Tuhári vypukla epidémia týfusu (11 prípadov, 1 smrteľný) – vykonalo sa očkovanie. Od 9. februára vedenie školy prevzal Ján Králiček a učiteľkou bola menovaná Valéria Šajgalíková. Na fronte padol 23. júla 1942 Ján Stančík. Z obce sa musel vysťahovať Oskar Klein so svojou rodinou, boli židovského pôvodu a ich majetok prevzal štát.

6 mladí Cigáni – Rómovia boli odvezení do pracovného tábora. Začiatkom augusta bola zavedená pravidelná autobusová doprava z Divína cez Tuhár do Ábelovej (autobus chodil trikrát cez týždeň). Zaktivizovala sa aj práca Hlinkovej mládeže (HM), mala 96 členov, ktorí nacvičili aj divadelné predstavenia. I napriek vojnovým ťažkostiam sa v roku 1943 pokračovalo vo výstavbe rodinných domov. Firma Baťa začala s výstavbou novej Galantérky, kancelárie i bytov pre úradníkov. Znovu sa v obci objavil týfus, preto sa urobili hygienické opatrenia hospodárskych dvorov a studní. V škole učil aj Peter Markech a po ňom učiteľka Gabriela Bošková. Osvetovú činnosť v obci v tomto období vykonávala HSĽS, HM a HG.          

V roku 1944 bolo v Tuhári zmobilizovaných 46 mužov a 2 dobro-voľníci, ktorí nastúpili k partizánskym jednotkám, a to Juraj Kliment a Ján Hanes. V obci bol zriadený Revolučný národný výbor, ktorého predsedom sa stal Michal Zatík, štátny cestár – až do 4. apríla 1945, tajomníkom Jozef Čeman robotník. Ďalší členovia: Ondrej Šuhaj, Ján Kliment, Ján Fízeľ, ktorí organizovali podporu od občanov pre partizánov a povstaleckú armádu.

           

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Do koncentračného tábora boli Nemcami odvlečení: Jozef Aláč, Pavol Koporec, Ján Klimák, Tomáš Fízeľ, Ján Aláč – Benko, Ján Aláč – Aláčove, Jozef Stančík – Haškove, Pavol Fízeľ – Huťanove, Juraj Fízeľ, Juraj Kliment, Ján Stančík. V horách zostal Ján Hanes ako partizán, ktorý sa zúčastnil partizánskych prepadov na úseku Brezno – Revúca. Do dediny sa prisťahovalo pred frontom deväť občanov, rodina Jorkova a rodina Dr. Pulmana.

 

V roku 1944 bola v obci zriadená telefónna stanica v budove Potravného družstva. 20. júna sa skončil školský rok, potom boli umiestnené do školy vojská. 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Na zasadnutí Okresného výboru v Lovinobani 5. septembra sa zúčastnil aj Matúš Valach z Tuhára.  

 

Dňa 14. januára 1945 sa do dediny prisťahoval nemecký generálny štáb. Partizán Ján Fízeľ bol v bojoch ranený do brucha, a vo zvolenskej nemocnici zraneniam podľahol. Jeho manželke Márii museli po zranení amputovať pravú ruku. Pri bombardovaní obce Tuhár bolo poškodených viacero hospodárskych budov. Vznikli aj dva požiare, ktoré však boli zlikvidované miestnymi občanmi. Nemecké vojská začali rabovačky 27. januára 1945 a z dediny zobra-li 70 kusov hovädzieho dobytka a koní, 30 kusov ošípaných s množ-stvom krmiva. 28. januára 1945 vyhodili pri ústupe všetky mosty do povetria a cesty boli zamínované. 29. januára 1945 bola obec oslobodená vojskami Sovietskej a Rumunskej armády. Obete II. svetovej vojny v Tuhári: padlí vojaci – Rumuni 3, Nemci 2, vojaci padlí v SNP – 1; 2 občania padli pri prechode frontu a 1 občan padol mimo územia Slovenska.

 

Vrátili sa aj občania z koncentračných táborov, okrem Pavla Ko-porca, Oskara Kleina – obchodníka, Jozefíny Kleinovej a Eleny Klei-novej, ktorí v koncentračnom tábore zahynuli. Na fronte zahynuli Ján Stančík – Šutákove a Ladislav Berky. So Sovietskou armádou sa vrátili Ján Hanes, Ján Ufrla a Ondrej Šuhaj.

 

 

 

 

Tuhár v rámci Československej republiky

 

            Predsedom NV bol do 4. augusta 1945 Ján Kliment, potom Jozef Ufrla, výbor mal 16 členov. Vznikli politické strany KS, DS, Zväz slovenskej mládeže a koncom roka aj Jednotný zväz slovens-kých roľníkov. Učiteľkou bola Valéria Katošová rod. Šajgalíková a potom Rudolf Holubánsky.

            26. mája 1946 sa uskutočnili v obci voľby, zo  435 voličov získala Demokratická strana (DS) 262 hlasov, Komunistická strana (KS) 147, Strana práce (SP) 24, Slovenská strana (SS) 1 hlas a 1 hlas bol neplatný. 23. júna bola živelná pohroma, ktorá zničila skoro celú úrodu. Na prácu do českých krajín odišlo 16 Cigánov – Rómov, ostal len 1, ktorý bol obecným pastierom. Predsedom NV sa stal Ján Kli-ment – Šupin. Založila sa organizácia „Jednota katolíckych mužov a žien“, boli zahrané 3 divadelné predstavenia a 2 kabarety.

22. novembra vo voľbách do NV sa dostali DS – 9 členov, KSS – 5 členov a SD 1 člen. Jozef Fízeľ postavil „vápenicu“.

            V roku 1947, začiatkom jari sa z obce odsťahovalo 5 rodín. Za predsedu bol zvolený Juraj Hrnčiar. V tomto roku bol zakúpený prvý stroj na mlátenie (Klimentovci, Fízeľovci a Ondrej Kelement). Od 1. októbra premával autobus na linke Lučenec – Ábelová a späť. Bolo katastrofálne sucho a nedostatok krmiva pre statok. Ľudia boli odkázaní na verejné zásobovanie. Pamätná kniha národných výborov v dvojročnici 1947 – 1948 (Bratislava 1948, s. 228 – 29) o obci uvá-dza: „Obec Tuhár má 644 obyvateľov, prevažne rím. kat. viero-vyznania. V obci bol Národný výbor (NV) ustanovený ešte za SNP. Nateraz je NV: Juraj Hrnčiar – predseda, členovia – Ján Kliment, Martin Današ ml., Jozef Kliment, Juraj Kliment, Pavol Aláč, Ján Fízeľ – Dolný, Ján Martinovský, Jozef Ufrla, Jozef Poničan, Ján Stančík, Pavol Fízeľ. Za SNP nastúpilo vojenskú službu 55 osôb, z ktorých sa 3 nevrátili. Obec v rámci Dvojročného plánu prevádza opravu obecnej cesty, elektrifikáciu obce a stavbu obecného domu (uvedené je foto Juraja Hrnčiara predsedu MNV)“.

            Občania Ufrla, Paseka, Martinovský si kúpili (údajne za 235.000 Kčs) nákladné auto. Občania svojpomocne opravili kostol (druhýkrát za 107 rokov od dostavania) s prístavbou novej sakristie, Božieho hrobu a schodov na chór.

 

Oprava stála 200.000 Kčs. Vysviacka kostola bola 6. júna 1948, súčasne aj promócie nového kňaza Jožka Čemana (rodáka z Tuhára). V tomto roku firma Baťa postavila modernú vápenku (okrem toho tu boli aj 3 vápenky tuhárskych majiteľov). I keď 30. mája vo voľbách zvíťazila KSS, v obci 120 voličov hodilo biele lístky – čím nesúh-lasili s novým totalitným režimom.

            Moderná história obce Tuhár po roku 1948 je spojená so životom, prácou a osudmi rodičov a starých rodičov jej terajších oby-vateľov. V ich radoch sa nájde mnoho pamätníkov. Táto etapa vývoja zatiaľ nie je ani celospoločensky zhodnotená. Je však pravdou, že mnohým občanom bolo ukrivdené. Stručnou chronologickou formou spomenieme aspoň niektoré aktivity, stavby, ktoré pomohli skvalitniť život obyvateľov obce. Na ich realizácii sa aktívne podieľali občania a patrí im za to uznanie.

            4. novembra 1949 darovali zamestnanci Mramorového lomu podnik 29. augusta (čiže Baťa lom Tuhár)  mramorový kríž pre kos-tol v Tuhári (vysvätený 6. novembra na sv. Karola patróna kostola). Začala sa výstavba štátnej cesty pod Bralom. Riaditeľkou školy sa stala Viera Kraftová, učiteľom Štefan Pupák. Začal sa aj kurz ruštiny pre 5 poslucháčov.

Od roku 1950 sa doprava občanov zabezpečovala autobusovým spo-jením. Predsedom MNV sa stal Jozef Poničan. Z obce boli vykúpené mláťačka a tri autá. Zväčšoval sa aj miestny cintorín a opravila sa budova školy.

            V roku 1951 bola obec elektrifikovaná a v ďalšom roku sa premietali v obci aj filmy. V roku 1956 bolo v obci založemé menši-nové Jednotné roľnícke družstvo (JRD) a v roku 1958 celoobecné JRD. Predsedovia JRD: Juraj Stančík, Jozef Haško, Ján Hanes.

Eugen Mičovský v knižke „Od Zvolena po Košice“ (Bra-tislava 1958, s. 45) uvádza: „Z Divína za jednu hodinu prídeme do Tuhára, kde je lom na mramor a výroba ozdobných predmetov, do zahraničia“. Práve kvalitným tuhárskym mramorom sa obec Tuhár dostáva do povedomia nielen na Slovensku, ale i v zahraničí.    V ro-ku 1959 bolo v obci vybudované prvé športové ihrisko a odohrali sa početné futbalové zápasy. Mramor Tuhár mal futbalový i volejbalový oddiel. Možnosti turistiky s pobytom v prírode, spojenej s kultúrno – poznávacou činnosťou.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Organizátori športu: Jozef Vítek Ing. Ondrej Stančík, Juraj Kelement, Ján Kliment, Karol Kubela, Ján Martinský – Braduľove, Jozef Fízeľ – Cestár, Jozef Martinský – Plukovník, Pavol Aláč – Beňove, Juraj Hrnčiar – Stručko, Jozef Ufrla – Babuška, Jozef Stančík – Želiarove, Jozef Poničan, Matúš Martinský – Grnčove, Ján Fízeľ – Hulinka.

Nová základná škola bola postavená v roku 1960.

V roku 1961 mala obec 669 obyvateľov a 131 domov.

 

Štatistický lexikón obcí ČSSR (1965) uvádza: „Tuhár najbližšia že-lezničná stanica Mýtna 6 km, pošta v mieste, matričný obvod Divín, ZDŠ 1 – 5 v mieste, 6 – 9 ročníky v Divíne. Sídlo zdravotného obvo-du Divín, Halič. Katastrálna výmera 1924 ha, počet obyvateľov 669, 0 – 14 ročných 200, 15 – 59 roč. 377, trvale obývaných domov 131. Zo 100 činných obyvateľov pracuje v priemysle 33, 7 %, v poľno-hospodárstve 40,8 %, trvalé bydlisko v obci 66, 8 %, domy postavené do roku 1879 – 3, v r. 1946 – 61 – 46 domov“.

 

            V roku 1968 bolo vybudované nové futbalové ihrisko pri ob-ci. Publikácia „Slovensko. Ľud I. časť. Obzor 1974, s. 517 uvádza, že „obec Tuhár je obcou so zmiešanými funkciami – výrobný, zamest-nanecko – obytný a obytný“. V roku 1975 bol vybudovaný nový kul-túrny dom a požiarna zbrojnica. V budove KD je sídlo Obecného úra-du a Pošty, ako aj Miestna ľudová knižnica.

 

            Encyklopédia Slovenska. III. zv. (1979, s. 631 – 32) pri hesle „mramor“ uvádza ako najznámejšie ložisko na Slovensku v súvrství medzi Tuhárom a Ružinou. Ťažisko spracúvania sa presúva na vý-robu tzv. konglomerátových dosiek. Ako dekoračný kameň má naj-väčšie použitie v stavebníctve a sochárstve. Uvedené je foto – váza z tuhárskeho mramoru.

 

 

 

 

 

 

 

 

Vybrané ukazovatele o obyvateľstve a bytoch:

 

Ukazovateľ

1970

1980

1991

Obyvateľstvo v predproduktívnom veku - absoltútne

 

144

 

100

 

105

                                             v %

22,7

18,3

21,2

                       v produktívnom veku

339

312

251

                                             v %

53,6

57,0

50,7

                        v poproduktívnom veku

                         absolútne

 

150

 

135

 

139

                                             v %

23,7

24,7

28,1

Národostné zloženie obyvateľstva – nár.:

 

 

 

                                                 slovenská

623

545

491

                                                 maďarská

9

1

-

                                                 česká

1

-

4

Obyvateľstvo ekonomicky aktívne

280

279

210

                                                z toho ženy

120

119

96

Pracujúci mimo obce trvalého bydliska

156

153

123

Trvale obývané domy

148

144

146

Trvale obývané byty z toho v rodiných domoch

 

120

 

155

 

155

Bývajúce obyvateľstvo

633

547

495

                                                 z toho ženy

314

272

256

 

            Vybavenosť domov a bytov (výsledky z r. 1991):

Automatická práčka 40, farebný televízor 48, telefón 22, osobné auto 69, chata, rekreačný domček 4, ústredné, etážové kúrenie 97, kúpeľňa 130.

 

Poloha zaraďuje obec do horskej výrobnej oblasti. Poľnohospodárska plocha v r. 1991 predstavovala 553 ha, z toho je 294 ha orná pôda. V obci sa nachádza 14 ha záhrad, 80 ha lúk, 430 ha pasienkov, 1292 ha lesnej pôdy a 18 ha zastavanej plochy. Materská škola je v budove školy od roku 1987.

 

Dlhoročnými starostami obce boli Jozef Fízeľ a Ján Fízeľ.

V obci je 1 potravinový obchod, predajňa mäsa a pohostinstvo.

Vo voľbách do samosprávnych orgánov obcí, v dňoch 23. – 24. no-vembra 1990 bolo v obci zvolených 9 kandidátov a 1 starosta.

            V roku 1992 sa obnovila činnosť knižnice v priestoroch bývalej zasadačky MNV, evidovalo sa za členov 100 čitateľov, ve-dúcou knižnice bola Viera Fízeľová. Štatistika v matrike vykazuje v obci Tuhár: narodení 2, prihlásení 8, zomreli 9, odhlásení 7, počet obyvateľov k 31. decembru 1992 celkom 486.

            Tuhár patrí od 1. januára 1993 do samostatného štátu Slo-venská republika, kraj Banskobystrický, okres Lučenec. V tomto roku bola založená tradícia karolovských výstupov na „Bralo“ (správny názov Bralce). V Tuhárskej doline sú rekreačné zariadenia, ktoré sa využívali aj pre medzinárodné tábory. V roku 1996 bol dostavaný a odovzdaný do užívania Dom smútku v priestore miest-neho cintorína. Elektrifikované zvony zo zbierky od občanov a finan-čnej pomoci Obecného úradu. V roku 1998 bola započatá realizácia miestneho vodovodu – projekčná časť (SAŽP), začatá realizácia plynofikácie obce, projekčná časť (generel už spracovaný SPP) a obec potvrdená v zbierke zákonov NZ SR. Svojpomocne bol rozšírený cintorín. Zrekonštruovaný kostol zo zbierky občanov a po-mocou Obecného úradu. Kostol vysvätil p. biskup Eduard Kojnok z Rožňavy.

V roku 1998 bol založený Klub slovenských turistov (KST) Bralo Tuhár, vedúcim bol starosta obce Juraj Kelement. Boli vydané aj prvé pohľadnice – pozdravy z obce Tuhár.

            Ako vyplýva zo štatistiky obce, počet zomrelých prevažuje nad počtom narodených, preto celkový počet obyvateľov klesá.

 

rok

 

narodení

 

prihlásení

 

zomreli

 

odhlásení

počet

obyv.  k 31.12.

1995

6

7

7

3

469

1996

3

3

8

4

462

1997

4

5

8

12

452

1998

4

5

9

5

447

            Najstaršou občiankou je Mária Ufrlová č. 160, narodená 19. januára 1903.

            V súčasnosti je starostom obce Ján Poničan, zástupca starostu Miroslav Čeman. Obecné zastupiteľstvo – poslanci: Anna Čemanová, Božena Briestenská, Ján Fízeľ, Peter Fojtík, Jozef Haško, Ján Kralina, Jaroslav Martinský, Ing. Stanislav Zachar. Pracovníčkou Obecného úradu je Helena Hustinová. Miestne kultúrne stredisko (MKS) bolo zrušené.

Kultúrny dom sa nachádza v sídle Obecného úradu, kde je aj knižnica, ktorej vedúcou je Katarína Čemanová. V tej istej budove OÚ je aj Pošta (PSČ Tuhár 985 12), ktorá zabezpečuje listové zá-sielky, balíky, peniaze, telegram, telefón, predaj novín a časopisov.

            Základná škola má jednu triedu, priemerne 18 žiakov, učiteľkou bola Jana Chovanová, ktorú 1. sept. 2001 vystriedala Anna Žilková.

            Spoločenské organizácie: Dobrovoľný hasičský zbor má 56 členov – predseda Ján Aláč. Klub slovenských turistov (KST) Bralo - predseda Juraj Kelement, vyše 20 členov. Poľovnícke združenie (PZ) má 55 členov, predsedom je Ing. Stanislav Zachar, k dispozícii má 2609 výmery poľovného revíru.

            Priemysel: MRATUH spol. s. r. o. prevádzka Tuhár. Firma ponúka kompletný sortiment kamenárskych výrobkov z rôznych masteriálov. Počet pracovníkov 26, riaditeľom prevádzky je Ján Gerát.

Živnosti: Hostinec Eva, Mäso, údeniny a rozličný tovar, ve-dúcou je Eva Čemanová.

Obyvatelia Tuhára pracujú okrem Poľnohospodárskeho druž-stva aj v priemysle a iných inštitúciách v Lučenci a okolí.   

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Obecný úrad, pošta a knižnica

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Škola

 

Návrh erbu (znaku) obce Tuhár

Textové pole:

Tvorba erbov má svoje pra-vidlá a princípy. Rešpekto-vanie princípu historickosti, že pri tvorbe erbu -   znaku sa vychádza z najstaršej za-chovanej historickej pečate. Historická pečať obce je vý-chodiskový heraldický pra-meň, ktorý nám vytvára spojenie medzi minulosťou a prítomnosťou. Okolitá pô-da obce Tuhár poskytovala možnosti pre pestovanie poľnohospodárskych plo-dín, ktorá predtým, ako bolo do nej zasiate zrno, musela byť prekrojená čerieslom a rozoraná pluhom, hlavnou časťou ktorého bol lemeš. A práve lemeš a čerieslo sa neskôr stali symbolmi práce a života robotného ľudu tak, aky dokumentovali činnosť, a postavenie obyvateľov – poľnohos-podárov. Pšeničný klas symbolizoval najčastejšie chlieb a bol jedným z najrozšírenejších kresťanských symbolov. Klas preberá symboliku jednotlivých obilných zŕn, ktoré keď sa zasejú do pooranej zeme vyklíčia, aby dali vznik novému bohatšiemu životu. Symbol lemeša s čerieslom môžeme chápať aj ako sejbu a symbol klasov ako žatvu. V heraldickej tvorbe srdce reprezentuje život. Všetky spomenuté symboly sa nachádzajú v odtlačku pečatidla obce Tuhár, ktoré sa zachovalo v archívnom fonde predstavenstva Novohradskej stolice. Je pritlačená na návratke vydanej richtárom Tomášom Ufrlom, rečníkom Paľom Klimentom a občanom Štefanom Fígelom, datova-nej 3. januára 1850. (Nógrád Megyei Levéltár. Salgótarján, IV. 152 Megyefönöki iratok, Sg. 480/1850). Z jej bližšieho preskúmavania vyplýva, že bola urobená tým istým pečatidlom ako pečať z roku 1853. Na prvom odtlačku napriek slabej identifikácii vidíme v spod-nej časti pečatného poľa srdce, v ktorom sú hranami k sebe otočené lemeš a čerieslo. Zo stredu srdca vyrastajú tri pšeničné klasy s listami po oboch stranách. Kruhopis je nečitateľný. Dobre sú viditeľné len písmená IS, čo je pravdepodobne časť slova KIS (slovensky malý).

            Druhý sfragistický odtlačok obce Tuhár vznikol na doku-mente z 8. apríla 1853 (Nógrád Megyei Levéltár – Novohradský žup-ný archív, Salgótarján, Sg. (1853), ktorý vlastnoručným podpisom (krížikom za menom) potvrdil richtár obce Tomáš Ufrla. Symbol je rovnaký s predchádzajúcim odtlačkom, avšak na tomto je dobre čita-teľný kruhopis: SIG. PAGI. KIS:TUG: ARIENSIS 1771 (v preklade Pečať obce – dediny Malý Tuhár 1771).

            Na základe uvedených poznatkov môžeme konštatovať, že symboly, ktoré používala obec celé dve storočia nesú v sebe odkaz našich predkov „Nezabudni obrábať zem, aby ti prinášala úrodu“. Je v tom tá najhlbšia a najkrajšia myšlienka človeka žijúceho tu, kde v minulosti a aj teraz poľnohospodárstvo bolo jedným zo zdrojov obživy. Uvedené údaje nás oprávňujú konštatovať, že symbol, ktorý obec používala je historicky i heraldicky veľmi výstižný. Jeho obnova je plne opodstatnená, ba vzhľadom na obsahovú jedinečnosť aj žiaduca.

            Erb obce Tuhár: „ V modrom štíte erbu červené, zlatom lemované srdce, z ktorého vyrastajú tri zlaté klasy s listami. Vo vnútri srdca kolmo postavené strieborné, ostrými hranami otočené k sebe lemeš a čerieslo. Pečať obce bude okrúhla, uprostred s obec-ným symbolom s kruhopisom OBEC TUHÁR. (Spracovala Oľga Szilágyiová, ŠOKA Lučenec, grafika Izabela Najpaverová ZUŠ Lučenec). Vlajku obce určila heraldická komisia vo farbách: modrá, žltá, červená a biela.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

III. KAPITOLA

 

Z KULTÚRY TUHÁRA

 

 

Cirkev

 

            Naše kresťanské dejiny a tradície... Treba ich poznať, chrániť a rozvíjať. Cirkev v dejinách Tuhára bola učiteľkou viery i kultúry. Varovala i povzbudzovala. Má nám čo povedať aj dnes.

Rímsko – katolícky kostol v Starej Haliči pochádza z 13. – 14. sto-ročia, fara dosvedčená v pápežskej desiatkovej sústave v r. 1332 – 37. Obec Tuhár bola fíliou rímsko – katolíckej cirkvi v Starej Haliči už v prvej polovici 16. storočia i v 17. storočí, ako o tom svedčí kanonická vizitácia z roku 1643.

 

            Z pôvodného románskeho kostola v Starej Haliči sa zacho-vala loď s prevýšenými oknami románskeho typu, ktoré umožňujú kostol datovať do 3. štvrtiny 13. storočia (jej značné rozmery a stopy po zemepánskej empóre nás vedú k predpokladu, že kostol dal pos-taviť Dionýz z rodu Tomajovcov v r. 1231 – 1235. Farnosť je tu dokázaná (v pápežskom desiatkovom súpise) v r. 1332 – 37.

Kostol rím. katolícky sv. Juraja – na pravej strane veľkého oltára na otesanej doske je nápis, že kostol dal prestavať rod Tomajovcov, predkovia Lossonczy – Bánffy rodiny v roku 1350. Čiže presbyté-rium podľa nápisu dal k staršej lodi pristaviť člen rodiny Lučens-kovcov magister Tomáš z rodu Tomajovcov.

 

            Treba spomenúť gotické nástenné maľby. Z výmaľby pres-bytéria sa zachovala scéna Kalvárie. Bohatšie a ikonograficky zau-jímavé sú scény na stenách lode a na víťaznom oblúku. Výjavy z le-gendy sv. Mikuláša, 6 výjavov alegórií nerestí a Madony ochrankyne (Národná kultúrna pamiatka). Postava sv. Juraja na triumfálnom oblúku reprezentovala patróna kostola, staviteľa presbytéria, ktorého erb – rytierska prilba s chocholom a pod ňou štít s grifom – je na svorníku presbytéria.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Kostol sv. Juraja – jednoloďová stavba bez veže s polygo-nálnym uzáverom presbytéria a pristavanou sakristiou. Presbytérium zaklenuté krížovou klenbou, dosadajúcou na prípory polygonálneho tvaru. Na klenbe letopočet 1551. Sakristia prístupná z presbytéria lomeným gotickým portálom, zaklenutá jedným poľom krížovej klenby dosadajúcej na nábežné štíty. Na severnej strane presbytéria gotické výklenkové pastoforium s kamennou trojlistovou kružbou, na južnej strane sedílie s hruškovým profilovaným ostením. Nad vstu-pom drevená organová empora, na parapete s kazetami, na ktorých sú maľby znázorňujúce 12 apoštolov, zo začiatku 18. storočia. Vstupný portál lomený, s hruškovou profiláciou; dvere pôvodné so železným kovaním. Fasády hladké s opornými piliermi. Valbová strecha zo 17. storočia spočíva na podstrešných konzolách.

            Oltár hlavný sv. Juraja – barokový nádstavcového typu z r. 1735, polychromovaná drevorezba, olejomaľba na plátne. Uprostred stĺpovej oltárnej architektúry obraz sv. Juraja, na bokoch v interko-lumniách barokové plastiky sv. Šebestiána, Petra a Pavla apoštol. a sv. Jána Evanjelistu. Medzi menzou a prístennou architektúrou sú 2 stĺpy s 2 sochami anjelov na kladí. 

Kanonická vizitácia z nariadenia Petra Pázmánya v Novohradskej stolici, za prítomnosti Martinusa Apáthyho stoličného archidiakóna, v máji 1634.

V Haliči bol farárom Georgius Szentkereszty, učiteľom – rektorom školy Joannes (Ján) Moravus. V Haliči používajú Agendum Roma-num z r. 1484, opísaný je kostol, cirkevné nádoby, kalichy, fara, spo-mína sa aj zemepán Adam Forgách (Forgáč).

Bočný oltár P. Márie Pasovskej – barokový z r. 1718 a neskoro-barokový z konca 18. storočia, sú rozobrané a zložené. (Novohradská nadácia 1995 robí potrebné opatrenia Projekt „Oltár“ na obnovu tejto jedinečnej pamiatky).

Plastika Madony – patrónky, neskorobaroková z konca 18. storočia, polychromovaná drevorezba, rustikalizovaná. V depozite.

Plastika Ukrižovaného – neskorobaroková z prelomu 18. a 19. storo-čia, polychromovaná drevorezba. V sakristii.

Plastika Vzkriesenia – neskorobaroková z prelomu 18. a 19. storočia, polychromovaná drevorezba. V depozite.

Lavice patronátne (2 kusy) neskorobarokové z konca 18. stor., drevo-rezba (170:110:86). Vo svätyni a pod chórom. Svietnik veľkonočný – neskorobarokový z druhej pol. 18. stor., polychromovaná drevorezba. Balustrový driek, nohy s volutovými profilmi, akantový dekor. V depozite. Svietnik – rokokový z druhej pol. 18. stor., polychro-movaná drevorezba (85), rokajový driek. Pri krstiteľnici vo svätyni. Krstiteľnica renesančná zo 17. stor., kameň, misa rokoková z druhej pol. 18. stor., tepaná meď (100:42). Pri južnom vstupe. Svätenička neskorobaroková (luisézna) z r. 1793, kameň (100:30). Pri západnom vstupe. Voľne stojaca rokoková socha P. Márie s Ježiškom, ľudová polychromová drevorezba z konca 18. stor., odetá v súvekom odeve. Monštrancia baroková z r. 1712. Kalich neskorobarokový z prelomu 18. a 19. stor., tepané pozlátené striebro (20:8,5:12). Zvonček – barokový z pol. 18. storočia, liate a kované železo. Zvonček pri konzole s motívmi pásky a akantu. Pri dverách do sakristie. Kovanie dvier – gotické z prvej tretiny 15. stor., kované železo (235x125). Motívy rastlinných úponkov a ľalií. Dvere v južnom portáli. Kostol vymaľoval J. Adám z Rožňavy r. 1913. Kostol obnovený v r. 1904 a 1923.

Pri kostole zvonica – renesančná drevená, postavená mly-nárom Jánom Polónim r. 1673, na želanie hradného kapitána Mák-falvyho. Ten sa dostal do tureckého zajatia, kde sľúbil, že keď sa z väzenia dostane (to sa aj dostal r. 1666), že dá postaviť zvonicu. Na zvonici je nápis:„Exstructum a Molitore Jonne Poloni A. D. 1673“.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pastoračné účinkovanie duchovných na rím.-kat. farskom úrade v Starej haliči

 

P.č.

Roky pôsobenia

Meno duchovného

Funkcia

1.

1674 - 1688

Ján Valentovič

Správca fary

2.

1688 - 1693

Michal Gazdík

-„-

3.

1693 - 1698

Juraj Május

-„-

4.

1698 - 1707

Ondrej Ignác Dubovský

-„-

5.

1707 - 1710

Ondrej nagy

-„-

6.

1710 - 1711

Ján Alexander Thoráni

-„-

7.

1711 - 1712

Ondrej Urban

-„-

8.

1712 - 1718

Juraj Biely

-„-

9.

1718 - 1739

Ján Szabó

-„-

10.

1739 - 1749

Juraj Murim

-„-

11.

1749 - 1753

Adalbert Szatai

dekan

12.

1753 - 1794

Ján Vytrčík

-„-

13.

1794 - 1811

Michal Šramko

-„-

14.

1811 - 1854

Juraj Lipták

-„-

15.

1854 - 1884

Jozef Matavovský

-„-

16.

1884 - 1923

Žigmund Miesll

-„-

17.

1923 - 1947

Andrej Huhra

-„-

18.

 

Pavol Svorad

kaplán

19.

 

Ján Demény

-„-

20.

 

Ladislav Buchstabierr

-„-

21.

 

František Gese

-„-

22.

 

Ján Macko Družbacký

-„-

23.

 

Ronette

-„-

24.

 

Zoltán Belák

-„-

25.

 

Július Ferencz

-„-

26.

 

Ignác Škrobánek

-„-

27.

 

Matúš Litvín

-„-

28.

 

Ľudovít Slavkovský

-„-

29.

 

Ján Krasňanský

-„-

30.

 

Štefan Lapšanský

-„-

31.

 

Ignác Vindisch

-„-

32.

 

Ján Arvai

-„-

33.

 

Matúš Longauer

-„-

34.

 

Alojz Lazecký

-„-

35.

 

Ignác Cisarik

-„-

36.

 

Ernest Bindáč

-„-

37.

 

Štefan Slávik

-„-

38.

 

Adalbert Bošanský

-„-

39.

 

Ján Kováč

-„-

40.

 

Jozef Žigo

-„-

41.

 

Juraj Gabura

-„-

42.

 

Aladár Janega

-„-

43.

 

Július Lučivjanský

-„-

44.

1947 - 1952

Štefan Danko

Správca fary

45.

1952 - 1967

Ján Pivka

-„-

46.

1967 - 1977

Konštantín Loja

-„-

47.

1977 - 1978

p.Martin Babík, SVD

-„-

48.

1978 - 1982

p. Štefan Jozef, SJ

-„-

49.

1982 - 1984

Ján Škrobák

-„-

50.

 

Ján Salanci

Zástup.

51.

1984 - 1990

Jozef Leščinský

Správca fary

52.

1990 - 1996

Peter Manduch

Správca fary

53.

1996 - 1997

Zbigniew Slawek

-„-

54.

1997 - 1998

Jozef Markotán

-„-

55.

1998

Miroslav Litviak

-„-

 

 

Podľa kanonickej vizitácie Starej Haliče archidiakonom Žig-mundom Ordódim v roku 1686, tamojší „pléban“ mal aj pozemky v chotári Tuhára, obrábané Tuhárčanmi, ktorých vizitátor považoval za chudobných. Tuhárčania prispievali aj na plat učiteľa. Väčšinou sú vraj katolíci. Evanjelikov (dospelých) vrátane fílií bolo asi 150. Farárovi sa nariaďuje, aby dbal na zachovávanie dekretálnych (kato-líckych) sviatkov. Duchovným – farárom bol vtedy v Starej Haliči Michal Gazdík, ktorý tu vystriedal Jána Valentoviča.

Kanonická vizitácia Starej Haliče z roku 1784 medzi fílie uvádza mesto Halič (Oppidum Gács), Tuhár (Tugár) a Lupoč (Lupocs), kde zemepánmi sú Forgáchovci. Duchovným bol Ján Vytrčík.

Kanonická vizitácia v roku 1813 v Starej Haliči uvádza: „Okrem toho vo filiálke Malý Tuhár z povolenia blahosklonného predstaveného Andrášiho (pozn. ide o Antona Andrássyho, rožňavs-kého biskupa, n. 1742 v Rumanovej – z. 12. nov. 1799), za biskupa bol menovaný v r. 1780, slávi sv. omšu na sviatok Sv. Jána Evan-jelistu na tretiu fériu (voľný deň) veľkonočnú na úmyseľ prijíma-júcich, ktorí pre veľkú vzdialenosť sa nemôžu dostaviť do farského kostola, nie pre tých dlho bez zbožnej úcty. Najsvätejšiu sviatosť by nemohli v izbe opatrovať. Slávi sa však sv. omša v pokojnom alebo pohnutom čase. Neskôr v izbe očistenej a pokropenej (požehnanej). V dobe prípravy sa mladí pripravujú na prvú spoveď. Teda Tuhár-čania mali v obci  bohoslužby v jednej izbe u gazdu, ktorého miest-nosť bola vysvätená. Bohoslužby konali buď farári, kapláni zo Starej Haliče či Divína, alebo aj miestny učiteľ – kantor. Duchovným vtedy bol Juraj Lipták.

Schematizmus Rožňavskej diecézy z roku 1854 na s. 78 uvádza: „Gácsfalva (Stará Halič): Kostol sv. Gregora Veľkého je veľmi starý. Bol totiž postavený v r. 1350, v ktorom roku bola tiež zriadená farnosť (pozn. farnosť je známa už z r. 1332). Súčasne, ako zisťuje kanonická vizitácia z r. 1674, bol i kostol Bratov spoločnosti, akého rádu sa nevie.

Farnosti (rozumej matriky) začínajú od roku 1696. Budovy pre farára sú murované z r. 1814. Patrón: Familia C. - Forgáč. Uží-vanie reči: slovenské. Vo fílii Kis – Tugár (Malý Tuhár), kostol sv. Karola Boromejského postavený v roku 1840 III.D. Spoločníkom C. Zichy de Vásonkeő, opatrená základinou. Katolíci 572, evanjelici žiadni, Židia 5. Vtedy v Starej Haliči bol Juraj Lipták (v rokoch 1811 – 1854) a správcom fary v Divíne Matej Krchniak (tu pôsobil v r. 1827 – 1860), ktorí dohliadali aj na výstavbu kostola v Tuhári (v r. 1836 – 1841).        

Schematismus venerabilis Cleri diocesis Rosnaviensisi. Rožňava 1861, 39 uvádza: „Districtus Gácssensis, Parochie Gácsfal-va V. A. Diaconus – Cappellanus: D. Carolus Scholia“.

V matkocirkvi Halič: Katolíci – 624, Evanjelici – 20, Židia - 0.

Kis Tugár: Katolíci – 530, Evanjelici: -, Židia – 4.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rímsko – katolícky kostol v Tuhári má patrocínium sv. Karola Boromejského (n. 2. 10. 1538 Arana – z. 3. 11. 1584 Pavia) – kardinál, za svätého vyhlásený v roku 1610, patrón chudobných), bol postavený v rokoch 1836 – 1841 aj s podporou grófa Karola Zichyho. O pôvodnom „kostole“ – drevenom? z 18. storočia nemáme archívne dokumenty. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa bohoslužby ko-nali v jednej izbe u gazdu.

            Kostol z r. 1836 – 1841 je jednoloďový s polygonálnym za-končením presbytéria a nadstavanou vežou, zaklenutý pruskými klenbami. Fasády hladké.

Vnútorné zariadenie kostola (pozri fotografie).

Pôvodný zvon renesančný z rokov 1648 – 1649, liata zvonovina (35:30), palmetový dekor. Druhý zvon bol zakúpený v roku 1922.

Erb rodiny Zichyovcov z roku 1841.

Textové pole:  Z cirkevných pamia-tok treba spomenúť kríž pred kostolom: darovaný zamestnan-com mramorového lo-mu v Tuhári 29. au-gusta 1949. Vysvä-tený 6. novembra na sv. Karola Boromej-ského. „Kaplnku“ vy-tesanú v kameňoch pri mramorovom lome s  nápisom „Ave Maria“ a so soškami.

Kaplnku Panny Márie z 30. 9. 2001 v Tuhá-ri.

Kríž pri ceste smerom na Polichno, smerom na Divín. Kríž na mie-ste starého cintorína.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            Evanjelická cirkev augs. v. Budiná – farský obvod: Budiná, Divín. Podkriváň, Ružiná a Tuhár. Matriky: narodených 1847 – 1904, sobášených 1847 – 1896, zomretých 1847 – 1896 (uložené v ŠOBA v Banskej Bystrici).

Evanjelický kostol v Budinej klasicistický z roku 1809. Kanonická vizitácia archidiakonom Žigmundom Ordódim v r. 1688 v Starej Ha-liči uvádza, že vo fílii Tuhár okrem rím. kat. sú aj evanjelici a. v.

            Rímsko – katolícka fara v Divíne dosvedčená v roku 1397, v r. 1621 – 1638 evanjelická, potom stále katolícka. Rím. katolícka cirkev patrila od roku 1776 pod Rožňavské biskupstvo – archidiakonát novohradský, dekanát Halič ( 6 fár: Breznička, Divín, Dolná Strehová, Horný Tisovník, Podkriváň, Stará Halič). Obec Tuhár patrila pod farský úrad v Starej Haliči, neskôr v Divíne ako fília. Zachované sú matriky v Divíne (kde sú zapísaní aj obyvatelia z Tuhára): narodených 1688 – 1895, sobášených 1686 – 1895, zomretých 1686 – 1929.  Pozn.: v matrikách 1813 – 1922 patril Tuhár pod farský úrad v Starej Haliči, potom znovu do Divína.

            Schematismus venerabili cleri diosesi Rosnaviensis. Rožňava 1927, s. 102 uvádza: „ Districtus Haliciensisi V. A. Diaconas et Scholarum Inspector A. R. D. Joannes Neyman, parochus Divin-sensis, cooperator D. Stephanus Szikorszky Parochiae Divin In Filia-bus

Tuhár, Eccl. Ad S. Carol. Borr. Anno 1842 ald. Cath. 515 duší, Jud. (Židia) 7, Dist. A M. 3, 6.

 

            Nová kaplnka v Tuhári bola slávnostne vysvätená 30. 9. 2001. Vysvätil ju Mons. Konštantín Loja, omšu celebroval páter František za účasti sestier z rodiny Panny Márie spoluvykupiteľky zo Starej Haliče. Na výstavbu kaplnky sa podujal Jozef Hrnčiar, z lásky k Panne Márii, ktorá mu „pomáha“ pri starostlivosti o dvoch starších bratov postihnutých Huntingtonovou chorobou. S pomocou občanov Tuhára aj okolitých obcí sa im za osem dní podarilo kaplnku vystavať.  Sochu Panny Márie podaroval páter František zo Starej Haliče. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Zoznam správcov rím. Kat. farnosti v Divíne po reformácii

až po dnes

 

1.

Barroš Juraj

1647-1665

15.

Balluš Dávid

1758-1768

2.

Hamar František

1665-1669

16.

Lassay Jozef

1768-1784

3.

Mikovic Juraj

1670-1672

17.

Doniáš Matej

1785-1827

4.

Bajnóczy Ján

1672-1673

18.

Krchniak Matej

1827-1860

5.

Mikovic Juraj

1673-1674

19.

Krššák Matej

1860-1883

6.

Vitinger František

1674-1675

20.

Spišiak Ondrej

1883-1890

7.

Majno Juraj

1675-1685

21.

Lešnický Michal

1890-1896

8.

Csallokozy Ondrej

1686-1691

22.

Sokolovský Benedikt

1896-1913

9.

Lorčány Juraj

1691-1695

23.

Neyman Ján

1913-1939

10.

Biely Ondrej

1696-1701

24.

Tihanyi Ľudovít

1939-1939

11.

Bolčičkovič Ján

1701-1735

25.

Páva Ján

1939-1945

12.

Majthényi Štefan

1735-1748

26.

Svorad Pavol

1945-1976

13.

Rudinec Juraj

1748-1755

27.

Babík Martin

1976-1977

14.

Rapček Štefan

1755-1758

28.

Loja Konštantín

1997 - dodnes

 

 

Zoznam kaplánov pôsobiacich v rím.kat. farnosti Divín

po roku 1896

 

1.

Neyman Ján

1896

35.

Buschtabierer Ladislav

1937

2.

Goff Henrich

1899

36.

Čanecký Michal

1939

3.

Machay Alojz

1900

37.

Banaly Alexander

1940

4.

Korittov Ján

1901

38.

Labanc Ján

1941

5.

Golda Frdinand

1903

39.

Žigo Jozef

1941

6.

Markovics Gejza

1904

40.

Longauer Matúš

1941

7.

Erm Jozef

1906

41.

Slavkovský Ľudovít

1941

8.

Sarlos Ján

1907

42.

Cisáris Ignác

1942

9.

Golda Jozef

1907

43.

Davika Štefan

1942

10.

Liptay Arnold

1908

44.

Belčany Ján

1943

11.

Lang Jozef

1908

45.

Lučivjanský Júlis

1946

12.

Laurinc Jozef

1908

46.

Balla Ján

1947

13.

Vojtašák Alexander

1909

47.

Páczei Alexander

1949

14.

Bonka Ján

1912

48.

Balla Ján

1950

15.

Páva Ján

1913

49.

Vavrinec Hlavatý

 Ján

1952

16.

Tihanyi Ľudovít

1913

50.

Loja Konštantín

1958

17.

Liptay Ernest

1915

51.

Kurčík Anton

1962

18.

Kočiš Ján

1916

52.

Urban Jozef

1965

19.

Majan Ján

1917

53.

Vantruba Andrej

1966

20.

Nagy František

1919

54.

Podolinský Štefan

1967

21.

Kojnok Pavel

1921

55.

Majtan Pavol

1969

22.

Banyai Jozef

1923

56.

Babik Martin

1971

23.

Radány Ľudovít

1925

57.

Gottinger Imrich

1973

24.

Kabla Ľudovít

1926

58.

Fečke Milan

1977

25.

Szikorski Štefan

1927

59.

Štvak Jozef

1984

26.

Kabla Ľudovít

1927

60.

Kolivočka Pavol

1984

27.

Bial Ľudovít

1928

61.

Kosturko Štefan

1989

28.

Steidl Anton

1931

62.

Haluška Pavol

1992

29.

Szikorski Štefan

1932

63.

Hrabaly Ján

1993

30.

Dický Pavol

1933

64.

Mihók Ján

1994

31.

Kaššay Štefan

1934

65.

Litviak Miroslav

1995

32.

Kapusta Emil

1935

66.

Šeliga Štefan

1996

33.

Lorinc Štefan

1936

67.

Chyla Stanislav

1998

34.

Sklenarík Anton

1936

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Evanjelická cirkev augs. v.

           

Evanjelici z Tuhára patrili spočiatku ako fília pod matko-cirkev v Polichne (kde je jedna fara dosvedčená z roku 1630, prvý známy evanjelický farár Martin Virág, ktorý odišiel z Polichna na Senné v r. 1639). Evanjelický kalich pochádza z roku 1637. Ďalšími kazateľmi boli Jur Chalupka (1639 – 1647), Mikuláš Hrabecius (do 1649), Ján Cervici (do 1651), Šimon Galli (do 1653), Matej Buocz (do 1658), Andrej Columbi (za jeho pôsobenia si evanjelická cirkev v Polichne v r. 1688 vystavala chrám pri cintoríne), Adam Valentini v Polichne úradoval 22 rokov (do 1691), Matej Sartorides (iným priezviskom Princzfalusi) tu pôsobil do r. 1697, Pavel Jakobei do 1705, Ján Eger (do r. 1711, tu zomrel na mor), Jur Polóni pôsobil do roku 1717. Divínski rím. kat. plebáni odtrhli fíliu Budinú od Polichna v roku 1717. Až po vydaní tolerančného patentu Jozefa II (r. 1781) nastali lepšie časy pre evanjelikov aj z Tuhára. V r. 1782 bola Budiná (zdá sa, že aj veriaci z Tuhára) pripojení znovu k Polichnu, kde si cirkev v r. 1788 vystavala chrám (bez veže). Dlhoročným farárom tu bol Adam Petian (1752 – 1797). Michal Petian tu úradoval 30 rokov (1797 – 1827). V roku 1847 boli urobené pokusy o odtrhnutie Budinej od Polichna s tým, že na Budinú bol poslaný pomocný farár. To sa uskutočnilo až po odchode farára Jána Gašparidesa Vladára r. 1856.

Evanjelický kostol klasicistický v Budinej bol vystavaný v rokoch 1808 – 1809 a navštevovali ho aj evanjelici z Tuhára. Evan-jelická cirkev aug. v. Budiná – farský obvod: Budiná, Divín, Pod-kriváň, Ružiná a Tuhár. Matriky zachované: narodených 1847 – 1904, sobášených 1847 – 1896, zomretých 1847 – 1896.

 

Škola v Tuhári

 

je známa v druhej polovici 18. storočia. V roku 1770 bol uči-teľom Ján Lnicsansky (bol to vlastne pisár, ktorý suploval učiteľa), mal 6 rím. kat. žiakov, učil čítanie, písanie a v sobotu katechizmus. Príjem učiteľa bol taký istý ako v matkocirkvi Stará Halič, kde bol učiteľom Jozef Jávorek.

 

 

Príjem zo štôly z obce Stará Halič, Tuhár a Lupoč, od podda-ných s jednou portou ½ kile pšenice, od podd. ½ pozemku a želiarov ¼ kile pšenice + 5 denárov, od žiakov 1 forint + 1 voz dreva. V roku 1772 poddaní platili ½ bratislavskej merice pšenice, s pol. portou ¼ b. m. pšenice + 5 denárov spolu cca 18 brat. m., 3 Ft 50 den. Príjem z pohrebov zriedkakedy, za učenie mesačne 12 ½ denárov.

Ľudovú školu zriadil gróf Karol Zichy v Tuhári v roku 1842 s jednou učebňou.

            Z učiteľov sa zachovali mená: Ján Hájek ( v druhej pol. 19. stor. v  60. rokoch), Michal Jardek (alebo Jandek ?) – 1872, Mikuláš Koltai, Štefan Pilát, Jozef Hoffman, Anton Pacek, Ján Sekula, Jozef Koltay, Jozef Szigeti, Stela Poldaufová.

Na konci 19. storočia mala škola priemerne 45 žiakov, v opakovacej skupine 18. Cirkevná škola sa znovu zriadila v roku 1880, budova bola opravená v r. 1894.

Riaditelia školy po roku 1918: Jozef Szigeti (do 11. 11. 1926), František Hanák, Juraj Paučo, Ján Pivarči, Pavel Križo, Juraj Králiček, Valéria Šajgalíková, učiteľka Mária Moyzesová, 1927 – 28 Alžbeta Čepelová, 1928 – 30 František Hanák, 1930 – 31 Juraj Paučo, 1931 – 33 František Hanák, 1933 – 34 Ľudevít Hág a i. Po roku 1945 – Rudolf Holubanský, Mária Szigetiová, Viera Kraftová, Štefan Pupák, od r. 1952 Jozef Vítek a Mária Víteková (vzorná učiteľka 1981). Škola v r. 1984 – 85 mala 1 triedu z 25 žiakmi (z toho 9 dievčat). Budova školy je z r. 1960, riaditeľ Jozef Vítek (vzorný učiteľ 1961). V súčasnosti má 1 triedu s 15 žiakmi. Učiteľkou je Anna Žilková.

 

Osobnosti

 

Ján Bernáth (n. 14. 1. 1810 Tuhár? – z. 6. 8. 1880 Záturčie), bol farárom. Jeho rodičia sa skoro odsťahovali do Záturčia?

Božena Slančíková – Timrava (n. 2. 10. 1867 Polichno – z. 27. 11. 1951 Lučenec), slovenská spisovateľka, národná umelkyňa (1947). Viackrát navštívila Tuhár napr., keď išla do Budinej, kde bola dru-žicou Oľgy Petianovej  - Krčméryovej v r. 1889. Timrava vo svojich dielach spomína Tuhár ako „Tubár“ (napr. v poviedke Príbuzná ), ale i susedné obce napr. Ábelová – Jábelová, Polichno – Polievec, Halič a i.

Objavujú sa aj chotárne názvy napr. Dolinky, Krajný Laz, Močiar, Žiar. Ľudové piesne z tohto regiónu zozbierala Emma Goldpergerová v r. 1893 – 1907 pod názvom Piesne z Novohradu a Zvolena (ulože-né v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine).

Hana Grešová – Košková (n. 7. 6. 1942 Tuhár) – redaktorka, poet-ka, prekladateľka. Študovala na Strednej zdravotníckej škole v Lu-čenci (maturovala v r. 1960). Pracovala ako zdravotná sestra (1960 – 1978), redaktorkou okresných novín Ipeľ v Lučenci bola v r. 1978 – 1990, neskôr regionálneho týždenníka Novohrad (1990 – 1992). Výber z básnických zbierok: Pod teplom krvi. Bratislava 1976, Spojitosť  BA 1978, Spätné zrkadlo (1982) – za dielo obdržala cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ v r. 1982,  Tvár pri tvári (1988), Vnútrozemie. Martin 1989, Záhrada, zviera vo mne. Lučenec 2000 (Prémia Spolku slovenských spisovateľov), Náhrdelník z hrdličiek (2001).

Ilustratívne vyberáme z jej zbierky „Tvár pri tvári“:

 

Muži z Tuhárskeho lomu

 

Nedovidím na mramorové žily

pri ktorých aj dnes kamením

miešajú prudké slnko s vápencovým prachom

 

V buchote sa mi vzdiaľujú

ako vlastné srdce,

aby pokorili odolnosť kameňa

 

So vztýčenou hlavou

sa pozerajú za slovami,

aby ich roztriedili ako mramor

na dlaždice a na pomníky

 

Z osobností Tuhára treba spomenúť maturantov na Gymnáziu v Lučenci: Hubert Vladimír Kaucký (mat. 1947), Ján Valach (1950), Ondrej Stančík (1953), Viera Plvačková (1956), Jozef Čeman (1960), Elena Hamerová (1961), Oľga Stančíková (1961), Elena Banašová (1963), Angela Hašková (1963), Valéria Stančíková (1963), Marta Kelementová (1965), Mária Banašová (1967), Veronika Čemanová (1967), Ján Činčura (1968), Mária Hrnčiarová (1969), Jozef Čeman (1969), Ján Poničan a mnohí ďalší, z nich niektorí získali aj vysokoškolské vzdelanie.

Vysokého veku cez 100 rokov sa dožili: Anna Janovičová (107 r.), Ján Čeman – Halier (103 r.).

Ilustratívne uvedieme predstaviteľov niektorých povolaní:

Horári, lesníci: Matúš Čeman (od r. 1911 – 1956), Babican

Vedúci kameňolomu: Ján Počubaj, Karol Kubela, Ondrej Stančík.

Kováči: Anton Rebroš, mlynári – Valachovci, krčmári – Oskar Klein, Martinský, Jozef Čeman, obchodníci – Kleinová, Martinský, Matúš Čeman

Funkcie zastávali: Jozef Poničan (sekretár Alexandra Dubčeka, riad. Družstevnej výstavby), Ing. Ondrej Stančík, riad. Lesného závodu do r. 1994, Jozef Stančík riad. ZŠ v Lovinobani, inšpektor Odboru škol-stva (OŠ) ONV v Lučenci, Mgr. Oľga Stančíková (rod. Vicanová) riad. ZŠ a inšpektorka OŠ ONV v Lučenci, Ivan Kliment riad. ČSAO Lučenec, V. Krtíš, Juraj Čeman taj. OV ČSM a OV KSS, Juraj Stan-čík taj. OV ČSM, MNV, Elena Banašová ONV Lučenec.

Geológ: RNDr. Ján Valach, autor viacerých štúdií, lesní inžinieri: Jozef Čeman, Matúš Čeman, Marta Čemanová – Macková, Ondrej Stančík, Oľga Stančíková, chemický odb.: Ing. Viera Plvačková, ekonómovia: Ing. Ružena Aláčová, Ondrej Aláč, učitelia, učiteľky: Mária Hanesová, Marta Kelementová, Ján Činčura, Ján Čeman, Elena Hanesová, Anna Martinská, Mária Stančíková – Klimentová..., generál armády: Ján Martinský, farári: Jozef Čeman – promócie mal 6. júna 1948, rím. kat. farár v Tuhári.

 

Telesná kultúra

 

Futbal – sa živelne hral už počas prvej Československej re-publiky. Prvý futbal sa hral v Tuhári v rokoch 1937 – 38 na Močiari. Z hráčov vynikli P. Haško, Juraj Kelement, Juraj Stančík, Ján Kli-ment a iní. Prvé futbalové ihrisko v Tuhári bolo v lokalite „Na mo-čiari“ (za dedinou smerom na Polichno). Druhé ihrisko bolo na Domaňovej. Tretie futbalové ihrisko bolo vybudované zásluhou Jána Hanesa predsedu JRD a MNV v roku 1961. Nové ihrisko slúži obci od roku 1968.  Volejbal sa hrával na ihrisku v Tuhároch.

 

Založenie klubu TJ Mramor Tuhár sa uskutočnilo v roku 1958 zás-luhou Karola Kubelu a Jozefa Víteka st.

V súťažnom roku 1960/61 vo IV. skupine okresnej súťaže po jesennej súťaži, v ktorej hrali mužstvá obcí: Ľuboreč, Podkriváň, Dobroč, Podrečany, Tuhár a Mašková, v skrátenej tabuľke boli tieto výsledky:

1. Ľuboreč      5  4  0  1      21:7       8 bodov

5. Tuhár          5  1  0  4       8:14      2 body

 

Z prvých známych hráčov treba spomenúť: Fízeľ Jozef, Kelement Jozef, Aláč S., Ufrla, Aláč J., Vítek J. st., Haško Ján, Čeman J., Fízeľ Ján, Fízeľ Jozef.

V roku 1963 vo IV. triede B skupiny hrali tieto mužstvá v  okresnej súťaži: Boľkovce, Podrečany, Veľká nad Ipľom, Podkriváň, Lupoč, Látky a Tuhár.

 

Tabuľka:            

1. Boľkovce  6  4  2  0      17:6       10 bodov

            7. Tuhár         6  0  1  5        4:18       1 bod

 

V roku 1964 IV. trieda B skupina:

1. Boľkovce   12  8  3  1   35:15   19 bodov

6. Tuhár         12  3  2  7   20:29     8 bodov

 

V roku 1965 IV. trieda dospelých v okresnej súťaži v B skupine hrali: Baník Podrečany, Sokol Lupoč, SZ Cinobaňa „B“, Slovan Podkriváň, Javor Píla, Sokol Látky, Mramor Tuhár.

V súťažnom roku 1966 futbalisti Tuhára hrali za Starú Halič s mužstvami: Píla, Kalinovo, Podkriváň, Poltár „B“, Dobroč, Stará Halič.

 

1. Píla                     5  3  11   9:6    7 bodov

6. TJ Stará Halič    5  0  23   7:12   2 body

 

Aktívnymi organizátormi futbalu v tomto období boli: Juraj Fízeľ (n. 4. 3. 1947 Tuhár), Ján Čeman (3. 2. 1944 Tuhár) a i.

V súťažnom roku 1968/69 v IV. triede okresnej súťaže hralo 11 mužstiev: Mučín, Pleš, Podrečany, Podkriváň, Rapovce, Boľkovce, Čakanovce, Tuhár, Bulhary, Holiša, Lupoč.

Tabuľka v roku 1968:   

1. Čakanovce    10   9   0  1   40:3    18 bodov

5. Tuhár            10   5   0  5   18:21  10 bodov

 

V majstrovskej futbalovej súťaži 1969/70 hrali: Mučín, Látky, Pa-nické Dravce, Podrečany, Pinciná, Rapovce, Lipovany, Boľkovce, Tuhár, Trenč.

Tabuľka IV. triedy okresnej súťaže:

1. Mučín    18  13  3  2    49:16    29 bodov

9. Tuhár     18   5   3  10  24:35    13 bodov

 

Z tohto obdobia vynikli futbalisti: Fízeľ Jozef, Kelement Jozef, Aláč S., Ufrla J., Ufrla Jozef, Aláč J., Vítek J. st., Haško Ján, Čeman J., Fízeľ Ján, Fízeľ Jozef.

            Majstrovská futbalová súťaž 1975/76 IV. trieda – SEVER hrali: Družstevník Pinciná, Sokol Šoltýska, Družstevník Lehôtka, Družstevník Lupoč, Družstevník Mýtna, Mramor Tuhár, Sokol České Brezovo, Družstevník Rátka

Tabuľka:   

1. Rátka    8  6  1  1   23:11   13 bodov

6. Tuhár    8  3  1  4   14:18     7 bodov

V súťaži slušnosti obsadil Mramor Tuhár 5. miesto.

 

V roku 1977 v IV. triede SEVER okresnej súťaže hrali: Boľkovce, Podkriváň, České Brezovo, Dobroč, Tuhár, Lehôtka, Mýtna, Šoltýs-ka.

Tabuľka:   

1. Boľkovce  8  7  1  0   29:14   15 bodov

5. Tuhár        8  3  1  4   16:13     7 bodov

V roku 1978 IV. trieda SEVER (dospelí) hrali: Podkriváň, Tuhár, Divín, Stará Halič, Kalinovo B, Píla., Lehôtka, Mýtna, České Bre-zovo 

1. Podkriváň   9  7  2  0   31:11   16 bodov

3. Tuhár          9  5  1  3   27:19   11 bodov

            Tuhár sa postupne prepracoval do II. triedy dospelých, sku-pina A, kde v súťažnom roku 1983/84 hrali: Divín, Lovinobaňa, Mýtna, Poltár, Kokava nad Rimavicou, Utekáč, Kalinovo B, Tuhár, Breznička, Ružiná, Málinec, Podrečany.

Tabuľka:

1. Divín    11  6  3  2   33:10   15 bodov

8. Tuhár   11  4  2  5   20:26  

 

Na vrchole športových úspechov Tuhára vo futbale sa o postup zaslú-žili organizátori ako napr. Jozef Vítek st., Michal Galád, tréner Csáni, hráči: Csáni, Tiborovec J., Kelement J., Aláč P., Hrnčiar J., Fízeľ J., Čeman M., Fízeľ, Cako M. a i.

1986 – 88 žiaci: Ufrla J., Pinkava P., Hrčák S., Kliment P., Bries-tenský R., Martinský R., Kliment L., Hrnčiar J. ml. a i.

V roku 1985 Tuhár hral znovu v III. triede skupina A s mužstvami: České Brezovo, Tuhár, D. Lehota, Halič, Zlatno, Podrečany, Pod-kriváň, Píla, Dobroč.

Tabuľka:  

1. České Brezovo    17  12  1  4   49:24   25 bodov

2. Tuhár                   16   9   4  3   38:18   22 bodov

 

Tuhár znovu postúpil do II. triedy skupina A, kde hrali: Divín, Máli-nec, Ružiná, Mýtna, Breznička, Poltár, Kokava nad Rimavicou, Čes-ké Brezovo, Kalinovo, Utekáč, Tuhár a Stará Halič.

Tabuľka:  

1.  Divín  7  6  0  1   17:5   12 bodov

11.Tuhár  7  2  1  4    8:23   5 bodov

 

V roku 1990 Tuhár už nehral v žiadnej majstrovskej súťaži vo futbale.

Znovu zapojenie do súťaže 21. 6. 1991(posledná sezóna iba pol sú-ťaž). Z hráčov treba spomenúť: Kralina J., Ufrla J., Galád M., Briestenský F., Kelement Juraj.

Poslední hráči v mužstve: Martinský R., Cako M., Kliment Pet., Hrn-čiar Marek, Kelement Mar., Briestenský Rom., Fízeľ J. Futbalový oddiel Mramor Tuhár skončil svoju činnosť v roku 1996.

 

 

Volejbalisti TJ MRAMOR zač. 50 rokov 20. storočia , víťazi turnaja vo Vidinej r. 1952

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Futbalové mužstvo 60- tych rokov

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Z etnografie Tuhára

 

            Slovenská ľudová tradičná kultúra i jej jednotlivé materiálne a duchovné prejavy sú výsledkom vývinu stáročí. V Tuhári a okolí ju charakterizuje roľnícko – salašnícka a remeselnícka kultúra.

Ľudové stavby

            Prírodné podmienky okolia Tuhára poskytovali trojaký mate-riál, na ktorý sa viažu druhy stavebnej technológie a konštrukcií. Okolité lesy poskytovali drevo, z ktorého sa stavali domy technikou zrubovou, stĺpovou, rámovou a hrazdenou. Prvé domy boli drevené, strechy sa prikrývali slamou, neskôr u bohatších gazdov šindľami.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Neskôr sa domy stavali z hliny technikou vykladania a nabíjania, hlina sa formovala do surových tehál a od pol. 19. storočia sa tehly aj pálili. Hlavný materiál pre výstavbu domov i hospodárskych stavieb – budov bol kameň, opracovaný i neopracovaný, so spojivom i bez spojiva. Spočiatku tieto budovy boli kryté slamennými šupkami (z ražnej slamy). Obytné domy boli jednoduché. Pozostávali z izby – chyže, kuchyne a komory. Povala bola drevená. Podlaha izby spočia-ku hlinená, neskôr z dosák, v kuchyni a pitvore len ílová mazanina. V kuchyni bol murovaný šporák.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Typické novohradské drevenice

 

V zadnej časti za komorou sa pristavovala maštaľ pre hovädzí do-bytok a kone. Za maštaľou mávali niektorí majetnejší gazdovia ovči-nec – košiar (pozn. aj mimo obce). Za košiarom bola kôlňa. Domy i hospodárske stavivá mali spoločnú strechu. Chlievy pre ošípané a kuríny stavali často samostatne, alebo boli umiestnené pod kôlňou.

 

            Veľmi stručne z pracovnej činnosti

            Každé ročné obdobie malo svoj charakter práce. Robota od svitu do mrku - tak jej vravievali. Cez zimu sa chlapi venovali drevu, dobytku, zakáľačkám, po večeroch plietli košíky, vyrezávali drevené výrobky, remeselníci – togari (od toho názov Tugar) ohýbali drevo pomocou povrazov a pripravovali tak napr. sane a rozličné drevené oblúky.

            Ženy v zime priadli, tkali, šili a párali perie. Cez zimu sa na polia nosil maštaľný hnoj. Jar sa začínala čistením pasienkov od krovia. Bubnom sa ohlásilo, kedy sa bude vyháňať dobytok. Pastie-rova trúbka nikdy nesmela byť budíčkom. Dobytok už musel byť nachovaný. Najprv sa vyháňali kravy, potom ošípané, kozy a nako-niec išli husiari. V lete bola žatva, spočiatku sa žalo len kosákom. Bola to práca ťažká a zdĺhavá.

 

Ženy zohnuté brali hrsť za hrsťou a odrezávali klasy od zeme ko-sákom (neskôr muži kosami), ukladali ich na kôpky, aby obilie schlo a dozrievalo. Po vysušení sa zbierali a viazali slameným povrieslom do snopov, ukladali do krížov a zvážali do stodôl. Mlatba nasledovala až koncom augusta, lebo medzitým odchádzali na žatevné práce do južnejších obcí, a trvala do jesene. Mlátilo sa cepami, až neskôr mlá-ťačkou. Zbierali sa aj lesné plody, plodiny, huby a ovocie v záhrad-kách (zo sliviek sa pálila slivovica, z raže rožovka). O výrobe plátna sa zmienime pri ľudových odevoch.

            Stručne o práci na salaši. Valasi doja ovce do putier. Prece-dené mlieko cez jemnú tkaninu sa zakľagá (pozn. kľag je slaná voda, v ktorej sú namočené teľacie žalúdky). Na 50 litrov sa dáva 2 – 3 dcl kľagu. Mlieko sa po štvrťhodine zrazí na tuhú hmotu, ktorá sa v putre prekrojí, tým sa zrážanie preruší a nechá sa asi 5 minút stáť, aby sa hmota opäť scelila. Potom sa rukami rozmrví na drobné kúsky a po malom odstátí sa už  dá miesiť na veľké kusy syra. Bača vyberá kusy syra do plachtičky a na pol dňa ju zavesí na teplé miesto.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Na salaši 1959

Drevené mriežkované police v chladnej miestnosti slúžia na to, aby sa čerstvý syr zbavil prebytočnej vody. A ovčí syr je už hotový. Po týždni, keď je zrelý, môže sa z neho robiť bryndza.

 

Keď sa syr v mlieku pôsobením kľagu zrazil a vybral, ostane v ná-dobe biela tekutina, z ktorej bude žinčica. Vyleje sa do veľkého me-deného kotla, ktorý visí nad ohniskom a nechá sa variť, musí sa však stále miešať. Len čo začne vrieť, odstaví sa a dobre premieša, aby sa nezrazila. Na okraji kotla usadený biely pásik je znamením, že sladká žinčica je uvarená. Naleje sa do dreveného črpáka, mierne osolí a teplá sa pije.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Drevänej pluh: a) hriedeľ, b) stobica, c) ďeska, d) čeréslo, e) pluhovice, f) podošva

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Časti pluhu: 1-hreideľ, 2-stobica, 3-odvaľina, 4-ľameš,5-plaz, 6-čeréslo, 7-strmeň, 8-pluhovice, 9-rekoväte, 10-hák na stek, 11-plázik, 12-reťaze, 13-dvojitá mutera, 14-nosňík sedla, 15-sedlo, 16-rám (šibeňičke), 17-hák na zaveseňej ťažadla

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Poľnohospodárske náradie s ľudovými názvami

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Mlynárstvo – spracovanie obil-ných zŕn na múku a iné pro-dukty. Hlavnou súčasťou mlyna boli žarnovy, zložené z 2 častí – zo spodného nepohyblivého a  horného pohyblivého kameňa (behúňa). Behúň spočiatku uvá-dzala do pohybu ľudská sila (boli to tzv. rotačné obilné mly-ny, denne zomleli len asi 20 kg pšenice).

            Vodný mlyn bol stroj-ným zariadením zložený z 3 základných častí z „motora“ (vodného kolesa), prevodného zariadenia (hriadele, súkolia, ozubené kolesá) a pracovných nástrojov (mlynské kamene, zloženie). Štatút o ochrane práv mlynárov z Novohradskej stolice máme z roku 1709 „Suplicatione certa per molitores..“. Pozostáva z 5 bodov (uložené v Nógrád Megyei Levéltár (NML) Nm kgy jkv. 1708 – 1709 zápisnica na s. 140 – 141). Vodný mlyn v Tuhári je evido-vaný pri súpise aj v roku 1720. 

 

 

            Spracovanie dreva

            Drevo patrilo k najstarším materiálom, z ktorého sa vyho-tovovali pracovné náradia aj domy. Drevorubačstvo zahŕňalo ťažbu dreva - stínanie, odkôrovanie, pílenie, štiepenie a jeho zbližovanie spúšťaním, vyťahovaním, zvážaním a pod. Drevorubačstvo bolo fyzicky náročné zamestnanie, dlhé stáročia sa pracovalo s primitívnymi nástrojmi (sekera), od 18. storočia píla, drevené kliny, lúpače kôry, štipáky a pod. Pracovalo sa väčšinou sezónne, najmä v zime a na jar. Drevorubačov viedli predáci – faktori. Keď bolo pracovisko (šlog) blízko napr. pod Bralcom či v okolí, drevorubači sa vracali domov denne, inak odchádzali na tzv. týždňovky, alebo na celú sezónu. Bývali v rôznych kolibách, stravu si pripravovali sami. Pracovali od východu do západu slnka s prestávkou na jedlo, večer pri ohníku vyrábali rôzne drevené výrobky.

Slovenský

šindelár

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pálenie uhlia

            Uhliari v okolí Tuhára používali na pálenie dreveného uhlia v milieroch dva spôsoby, a to slovenský a talianský. Slovenský spô-sob podpaľovania bol zboku a priamo v lese. Uhliari žili v kolibách od jari do jesene. Kým horela jedna míľa, pripravovali ďalšiu. Prvú vypálili, rozobrali a na jej miesto postavili ďalšiu, kým všetko drevo nevypálili. Zo stredu kruhovej základne míle, dookola sa ukladali metrové kusy do tvaru kužeľa (pozri obrázok). Do jednej míle potrebovali uhliari 40 – 70 kubíkov dreva. Kužeľ sa v lete obložil listím, v zime slamou a potom lesnou pôdou (humusom a prachom uhlia po predošlej pálbe). Míľu zapálil uhliarsky majster. Proces premeny dreva na uhlie trval 8 – 10 dní (väčšie míle až 20 dní). Na vyberanie uhlia používali rôzne náradia (pozri obrázok).

 

 

            Pálenie vápna

            Vápenníctvo – vápno sa ťažilo priamo v Tuhári a pálilo v jamách alebo milieroch. Menšie množstvá vápna si pripravovali samotní používatelia. Daný spôsob získavania vápna pretrvával po stáročia. V 19. storočí sa jeho výroba diala v primitívnych poľných peciach, neskôr efektívnejším výpalom vápna v kruhových a šachtových peciach. Vápno sa požívalo na bielenie omietok v stavebníctve, na hnojenie, dezinfekciu atď. Podstata je kysličník vápenatý (CaO), z ktorého hasením vzniká hydroxid vápenatý (hasené vápno – hydrát) a z neho chemickou väzbou vzdušného CO2 (oxidu uhličitého) uhličitan vápenatý. Hasené vápno sa miešalo s pieskom na maltu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ľudový odev

 

 

            Príroda sama poskytovala  prvotný materiál na zhotovenie odevu, kože a kožušiny domácich zvierat, najmä oviec, rastlinné a ži-vočíšne vlákna – ľan, konope, ovčia vlna.

 

Výroba plátna - vymočené konope plákali v potoku a sušili na slnku, aby sa im ľahko trepalo, t. j. pozbavovali ho drevnatých čiastok, lebo muselo byť úplne suché. Sušili ich na spoločných sušiarňach. Vytrepané konope gazdiná prehládzala t. j. prečisťovala, tým vznikli menej jemné „klky“, ktoré spracovali na vrecká a jemné „povesná“. Medzitým vznikli pri prečisťovaní ešte kúdele „kon-covky“, trochu jemnejšie klky, potom „omyčky“, jemnejšie zvané „zrelé“ a najjemnejšie tzv. „povesné“. Gazdiná trepala na „trlici“, t. j. stojan na dvoch nohách, majúci dve dosky zbité na spôsob úzkeho válova a druhou doskou na jednom konci upevnenou, aby sa mohla otáčať, sa medzi dosky bilo a tým sa prelamovali drevnaté čiastočky, aby ostalo čisté vlákno. Gazdiná vyhládzala „trojnou“, t. j. trlicou, ktorá mala dva žľaby a dvoma doskami bila, aby sa vlákno ešte jemnejšie vyčistilo. Takto vyrobené vlákna vyčistili na „šteti“ (kruhová doska o polomere asi 10 cm, vybitá tenkými hranatými klincami).

 

Tu sa vlákna roztriedili na vyššie uvedené druhy. V zime na vyrezávanej praslici kúdeľa z krásnych konopných, alebo ľanových vláken, kúdeľu priadli buď v prstoch na vretene, alebo na kolovrate (pozri obrázok).

           

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Náčrt domácich zariadení na výrobu plátna

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Drevené krosná, kolovrat a motovidlo

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ľudový „kroj“ v okolí Tuhára patril do tzv. podvariantu stre-doslovenského typu ľudového odevu – detvianskeho, zasahovali však aj prvky ábelovského a polichnianskeho ľudového kroja, resp. z tých dedín odkiaľ prišli nevesty.

            Ženský odev: plátený spodník (spodňa), ku ktorému sa pri-šíval vrchný diel farebne pretkávaný (stánka). Oplecko malo veľmi krátky predný a zadný diel, ktoré spolu s rukávmi boli všité do go-liera. Rukávy zdobili prietkou, alebo výšivkou po dĺžke i šírke. Živô-tik bol krátky, siahal nad pás, vzadu si uväzovali trojuholníkovú šat-ku (krodeľ), prekríženú na prsiach. Sukňa bola z domáceho plátna (bieleho) zvaného kinteš, alebo modrotlače, a neskôr kupovaných lá-tok. Zástera bola vyšívaná. Odev v zime: súkenná čierna kabanica. Obúvali si krpce, súkenné alebo plátenné čierno – biele kapce, bo-hatšie mali čižmy.

Dievky sa česali na jeden spustený vrkoč, vydaté ženy nosili vlasy začesané dozadu, rozdelené do dvoch prameňov okrútených okolo kruhovitej drôtenej, plátnom obalenej podložky (kotúčka), na ktorý si kládli vyšívaný čepiec (kápku). Neskôr mali dievčatá spletené vlasy do zátylia do vrkoča, od čela vyčesané a bez predelenia. Pre vydaté ženy bol charakteristický účes tzv. kont. Staršie ženy a vdovy nosili na hlave čierne šatky.

            Mužský odev – krátka košeľa so širokými rukávmi oso-bitného strihu, v lete siahajúca iba do polovice hrude. Plátenné široké gate, plátenná zástera bola biela, sivá, alebo čierna, vyšívaná. V zime nosili biele súkenné nohavice s jedným rázporkom, bez výzdoby. Odev v zime: kabanica - do pása siahajúci kabát. Širica z bieleho súkna siahala po päty. Jednoduchší bol pracovný odev baníkov (zvyčajne kupovaný), obúvali si baganče. Roľníci a remeselníci si obúvali krpce, kapce, neskoršie topánky a čižmy. V minulosti boli typickým mužským účesom „kečki“ -  vlasy spletené do vrkočov. Na hlave nosili baranicu, malé klobúčiky s úzkou strieškou, neskôr čiapky.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Stančíkovci v roku 1937

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


            Strava – používalo sa všetko, čo tu mohli v drsných pod-mienkach pestovať: zemiaky, bôb, kapusta, mliečne výrobky (ovčí syr, maslo, mlieko, žinčica, oštiepky, parenice). Na každej porte mali pec, kde piekli aj chlieb. V niektorých domoch sú zachované ešte sta-ré murované pece. Večer pred dňom pečenia sa urobil kvások z vody a droždia. Kvások z chmeľu, otrúb a horúcej vody, zvaný par. Keď nemali droždie, používala sa tzv. nácesta. Bol to kúsok vyschnutého cesta od minulého pečenia, rozmočený vo vlažnej vode. Ráno gaz-diná v drevenom koryte vymiesila cesto. Kým sa vykúrila pec, cesto akurát nakyslo. Okrúhle bochníky z cesta sa naukladali do slamených vahanov a sádzali sa do pece drevenou lopatou. Pieklo sa asi dve hodiny (podľa údajov Dr. Dity Nociarovej).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pilo sa pivo (bol tu obecný pivovar), pálenka (špiritus s vodou), pálila sa rožovka, slivovica, borovička, hruškovica, čerešňovica. Svadba trvala i tri dni, vtedy sa piekli aj koláče s medom (med dodávali tunajší včelári). Svadby boli v pondelok, utorok i stredu.

            Ľud poznal tieto liečivé byliny: kolocier, cintária, biela ľalia, čistec, repík, lipový kvet, baza, tekvice, blen, lopúch, pľúcovník, ho-rec, morská cibuľa, čierna byľ, volov chvost, netresk, rozmarín, para-dajka, majerán, kapustný list, cibuľa, cesnak, klokoč, zelerová vňať, kopytník, pôľna šalvia, pálinie, ruta, lúbovník, krkavník a i. Proti kašľu pili čajový odvar z bazového, lipového kvetu, alebo volového chvosta. Pri zápale pľúc dávali piť mlieko a prikladali cez handry teplé vápno. Na boľavé miesta tela dávali potlčený netresk, rozmie-šaný so starým sadlom. Na zastavenie hnačky pili odvar z poľných trniek. Na dávenie vypili odvar z kopytníka. V ľudoliečbe sa pou-žívali aj ďalšie liečebné prostriedky (podľa Bartolomeja Krpelca).

Zvykoslovie a ľudové umenie, povery

            Rozličné zvyky, obrady, poverové úkony a predstavy spre-vádzali človeka od kolísky až po hrob.

            Pri narodení bolo zvykom usporiadať hostinu, najmä ak išlo o narodenie chlapca. Pri krstoch sa spravidla podávali pampúšiky. Keď sa išlo na pytačky, posielali sa koláče. Niekedy ženích daroval neveste pár krásnych čižiem a perníkové srdce. Ženích zas dostal od nevesty vyšívanú košeľu. Veci nevesty sa slávnostne prevážali do no-vého domu a ženích musel počas cesty svadobného sprievodu platiť „výkupné“. Pri úmrtí bolo zvykom zastaviť hodiny, zakryť zrkadlo, chodiť bez pokrývky hlavy až do hodiny pohrebu, ktorý sa končil zvyčajne karom.

            K najrozšírenejším zvykom patrili veľkonočné a vianočné obrady. Pred Veľkou nocou sa vymietol dvor, vybielili obytné miest-nosti, umylo sa poľnohospodárske náradie a očistil sa dobytok. Na Veľkonočný pondelok išli chlapci polievať dievčatá vodou. Na Vianoce – podľa zvykov – gazdiná nesmela vstať od stola, lebo by jej na budúci rok neniesli sliepky. Pri štedrovečernej večeri dávali predkovia pod stôl sekeru, obilie a reťaz, aby budúci rok bol úrodný.

Vysoká zručnosť ľudu sa prejavovala v remeslách a domácej výrobe. Každý kus šatstva, obuvi, náradia či nábytku, od kolísky cez fujaru až po truhlu, si vyrábali ľudia sami. Spomedzi ľudových umeleckých výrobkov sa nám zachovali kusy vyrezávaného nábytku, časti odevu – výšivky, domáce kuchynské náradie (črpáky, maľovaný hlinený riad) a iné predmety. Z historických hudobných nástrojov v Tuhári napr. flautička (uchovávateľ Jozef Vítek 1931), podobne aj trojzvukové gajdy (rok výskytu 1918).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Novohradské nárečie

            V doline (Lučeneckej, Haličskej) v páse od Hornej Bzovej, Budinej, Tuhára... na východ po Tisovník má tunajšie nárečie vcelku zvolenský ráz. Z Lučenca do Zvolena v doline riečky Kriváň viedla obchodná cesta, neskôr robotníci prichádzajúci z Podpoľania boli ší-riteľmi zvolenských dialektov. Predsa sa odlišuje od zvolenských ná-rečí tým, že má v 1 osobe sg. prítomného času formu na – n: iďen, viďín, zápornú časticu ňa a podobu číslovky edom. Okrem toho má infinitív typu kúpeť, robeť, opáčeť, napeť sa, zakreť a minulé par-ticipium rebeu – robela, vipeu – vipila, skreu – skrila. Infinitív na ťi: robiťi, písaťi. Zámeno v 3. osobe v znení von/-n, vona voňi je pra-videlné.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

            Nárečie používané v obci Tuhár - Tuhárskô nárečia

 

            Stretov kmotor svojho krsňiho, keť išou kopať krumple. Bolo to v strede poľa, napov ceste dolu Horevrchon. Sadli si na brázdu, vytiahov krsňí syn dvojdecku a ako je na Tuhári zvykon, podali si ruke a aj ťapušku.

Zapáleli si cigaretľu, poškrabkav sa jeden za uchon, druhý po neo-holenon líci. Tak ako krsňí apa, máte aj mandolinke? Šľach ich tra-fev, načisto obžrali vňate! Sadeli sme ich za motykov, okopávav son ich s celov rodinov, aj son striekav dinociton a tie švandri dáko od toho iba tučnejú. Jáj, krsňí apa, nedarí sa nán, nedarí.

A či ešťe jesto v tej ťapušky? Zme mi dobrí chlapi, aha už je prázna! Tájdime si tedy po robote. Zpánonbohon, krsňičkí!

 

Prišou krsňí apa domov a jeho gazdiná hňeť treští z kuchyni: Ďe si bov tak dlho ty kôň starý? Rožovka z teba smrdí a doháň, skapav si razon, choj račej svinian dať žrania! No len sa nepoondi, stará, od roboty aj kone dochnú! Čo by si už chcela ďeďeť po mne, ža ma zaklínaš? Daj sa mi račej najesť pasuli, alebo aspoň dákej chamuľky navar s údenov klbásov. Hodev krsňí rukov a aby mav pokoj, tašov pod cielničku prekálať dreva. Sadov si na kláta, habov do vačku. Jáj, šľach to trafev, pľuhač ládička s marskámi je prázna! No misín tájsť k cestárovi, hádan už otvorev krčmu.

A tan ti pod orgovánon sedí parťia, pivo, povdecáke na stole, už len báčik predník s husliami chýba. Ej veru chýba, pominuv sa muzikant, čo nán vedev, či clivú, či rezkú pekne pri uchu zahrať. Keby tak Banašíkovci spod zemi povstávali a Klimáčik by zavrdzúchav na base, bolo by veselosti v tej našej krčme! Zaspomínali zme si, vytreli z kútika oka slžičku, za kerú sa mramorovou skalov tuharskí chlapi veru nehanbia, keť si zaspomínajú na tých, čo dolu poniže Vicanov ležia.

 

Dopili chlapi, ruke si podali a rozišli sa večeron po svojích domoch. Spoza Dievca sa vykotúľav mesiac, osvietiv tú našu dolinu, zatíchli vtáci, rozbrechali sa psiská a z Adamove lúky sa rozliali tóni harmoniky a spev mládencov, čo tan robeli živánku.

Veselí je život popri toku Tuhárskyho potoka. A keť je najťašie, pomocná ruka sa ždy nájde a za štanprlík rožovky život zohreje, alebo za edon dobrej sľuhovici.

Zpánonbohon!

 

            Bližšiu problematiku Novohradského nárečia (i vrchárskeho) rozoberajú štúdie:

 

Palkovič, K.: Slovenské nárečie. B. Bystrica 1981, s. 87.

Matejčík, J.: Lexika Novohradu. Vecný slovník. Osveta 1975.

Štolc, J.: Slovenská dialektológia. Bratislava 1994, s. 75 – 76.

 

 

 

 

 

Rozprávky z Novohradu

 

Striga

 

Raz jeden pastier pásol jednu kravu a tá krava chodievala poza bosor-kinu chyžu. Jeden raz, keď tá krava tade šla, tá bosorka vyšla von, vy-liala pred ňu voľáke zeliny a tej kra-ve počarila. Tá krava veľmi ocho-rela a mlieko nedávala, len krvavé. Potom im ľudia radili, žeby to mlie-ko vyliali do mažiara, kde sa mak tlčie a žeby ho tĺkli. Ale nič jej to neosožilo, len bola horšie. Aj čo vydojili mlieko od tej kravy večer do rána im skapalo.

Radili im, aby to mlieko vyliali na ten válov, kde tie ošípané žrávajú, a žeby odrezali tri mládne zo šípa, čo do roka narastú, a že keď ho budú tým šípom biť, že príde tá bosorka, čo im poškodila. Ona naozaj prišla a keď ju chceli biť, tak im ušla.

 

(rozprávka z Budinej, ktorú rozprávala Kaška Janová, zapísal Andrej S.elecký r. 1929)

 

 

Ježiškov tringelt

           

Cigána poslali s listom. A bolo to v zime, keď veľmi mrzne. Mal veľkú zákrutu, tak radšej prešiel cez rieku. Keď prišiel k rieke, zastal si na kraj, na ľad, a ten mu začal pukať pod nohami. Cigán za-čal prosiť:

„Ó, Ježiško môj dobrý, takúto veľkú šviecu ti kúpim ako ruka, ak ša mi nežlomí.“

Potom ide ďalej otúpkajúci ľad, dochodil na prostriedok a tam už bol ľad pevný, tak už nepukal pod nohami. Vtom prišlo Cigánovi na rozum, že má kúpiť sviecu ako ruka. Zrazu sa mu to znevidelo a povie si:

„Ej, to by ti, Ježiško, bolo priveľa, došť ti bude aj takáto.“ A ukáže na malíček.

Ale v tom rozmýšľaní príde na druhý kraj rieky a tam mu ľad zas začal pukať. Nuž zvolal:

„No, no, no, Ježiško! Ja len žarty robím, veď ti naozaj takúto kú-pim!“ a znovu ukázal celú ruku.

 

(rozprávka zo Starej Haliče, rozprával Ján Haško, zapísal František Kékety r. 1938)

 *(in : Slovenské ľudové rozprávky 1. zv. VEDA, vyd. SAV, BA|

 

 

Óda na Tuhár

 

Kde žije čestný človek a samá usmiata tvár,

tam sa rozprestiera krásna obec – Tuhár.

Nespravíš po Slovensku zopár dlhých krokov,

Tuhár, obec skvelá dožíva sa 450 rokov.

Vidieť to na vás priamo v tvári,

Vašu obec založili podpolianski uhliari.

 

Aj keď je dnes doba biedna, máloktorá tvár je u vás čierna.

Jesto na Tuhári chudobných aj pánov,

Bolo by sem doviezť aj zo sto Cigáňov.

Nech sa na mňa starosta nehnevá,

to by bolo napitých v hostinci Eva.

Aj Čemanovi je to starosť večná

ako sa dodrží v krčme záverečná.

Nespráva sa v krčme ani Evka svinsky,

keď dohrmí večer Dubček a Martinský,

aj keď ich v krčmičke poriadne zamoce,

zaslúžia si titul za rozvoj obce.

 

Nie je na Tuhári žiadny zlý element,

veď tu starostuje skvelý pán Kelement, koľko má starostí,

nemajte mu za vinu, veď už z tých problémov má skoro plešinu.

A na to naozaj má svoj dôvod,

všetko chce urobiť, plyn a ešte vodovod.

A tak ma napadlo moju hlavu sprostú,

nepoznám naozaj lepšieho starostu.

Poznám tu ľudí naozaj statočných,

škoda, že nemôžem privítať aj 450 ročných.

Nežije tu dnes ľudí daromnina dáka,

preto tým predošlým patrí skromná vďaka.

Čo sa narobili a nie dáko málo

aj na ich pamiatku vypína sa Bralo.

Aj keď dnes sedáme za spoločným stolom,

Bralo – kopec bude vždy symbolom.

 

Aby som nebol teraz dáky luhár,

na začiatku obec volala sa Tugar.

Vládol tu vraj pán gróf Ziči,

no Tuhár nie je ani teraz v zahraničí.

Žije tu dnes každý, ak správny katolík,

obnovili v obci svoj starý kostolík.

Čo duša veriaca, má povahu mäkkú,

každý prispel svojím na kostolnú zbierku.

Hádam sa aj v nebi všetci uspokoja,

spokojná je duša aj farára Loja.

Nie je tu v Tuhári osoba žiadna skúpa,

na vysviacku privítate aj otca biskupa.

 

Všetky ženy na Tuhári čo v správnom otvore robia vo firme Mra-more.

Je to firmička a naozaj zlatá, šéfa vám tam majú pána Geráta

Ten kto robí vo firme Mramore, má sa vraj tak ako nohy v lavóre.

Tuhárski chlapi potia sa v tričku, keď navštívia Potraviny – pani Fojtíčku.

Pretože je žena ozaj veľmi súca, v Potravinách Tuhár je ako vedúca.

Janko Aláč je poriadny tvor, má tu na starosti celý požiarny zbor.

Má záujem o každú samicu, veď má na okolí najdlhšiu hadicu.

Fízeľovú Vierku nechcem oprieť k múru,

tá má na starosti tuhársku kultúru.

Sama vie aký je život a naozaj ťažký,

na kultúru nieto ver žiadne peniažky.

Aj keď futbalisti nemajú na dresy,

Zachar tu robieva poľovnícke plesy.

Zabije jeleňa, dobrá je aj ovca, nechytí na plese nik z hostí svalovca.

Nuž na toto som ja sa zmohol,

prepáčte mi ak som ďalších nespomol.

Nech vám dnes vínko vojde do žíl,

aby každý z vás tiež 450 rokov dožil.

P. S.: Nech vám je Tuhárska obec sladká,

všetko fajn želá

 

Ondrej Molota, Ďatelinka, Kopor a Maťo Bátka.

 

Ódu napísal, a  pri príležitosti osláv 450 výročia prvej pí-somnej zmienky o obci predniesol ľudový rozprávač z Hriňovej

                                                                          Martin Kopor.

 

Vyše 400 rokov sa v Tuhári vyskytujú rodové mená: Aláč, Haško, Kelemen, Kuporec (Koporec), Ufrla – to sú starousadlicí. Vy-še 250 rokov rodové mená: Šupin, Čeman, Hrnčiar, Petrus, Oravec, Banas, Kliment, Chabina, Šejban... Okolo 200 rokov: Fízeľ, Martins-ký, Babušjak, Malatinec, Vrabec, Svorad a i.

Vyše 150 rokov: Stančík, Roháč, Lipovec, Ondrušík, Svorak...

            Vladimír Polívka (1928) v knihe Lučenec a kraj novohradský (s. 169) píše:“... v severozápadnej oblasti Novohradu... Nedelišťa, Ábelovej aj Polichna, Tuháru a Budinej s Podkriváňom sa nám do-chovalo krojové bohatstvo, ale nie všade s rovnakou mierou...“

 

Záverom uvedieme niekoľko vinšov z okolia Tuhára:

 

„Vinšujen ván všecke vinše

na mój dušu, nevien inše.

Vinšujen ván šťastní nový rok

aby ván odpadov s peci bok.

Fašange, Turice, Veľká noc bude,

kto nemá kožucha, zima mu bude.

Je neman, je neman, len sa tak trasien,

dajte kus slanini, nak sa vypasien.

Ak sa máte pozerať

tajden si sám odrezať,

ako dvere, ako don,

vyženien vás všeckých von.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Literatúra

 

 

  • Alberty, J. a kol.: Novohrad. Regionálna vlastivedná mono-grafia 2/1. Dejiny. Osveta 1989.
  • Bel, M.: Notitia Hungariae novae historico – geographica IV. zv. Viedeň 1742.
  • Borovsky, S. a kol.: Nógrád vármegye. Budapest 1911.
  • Drenko, J.: Rodným krajom Novohradu. Lučenec 1992.
  • Kol.: Súpis pamiatok na Slovensku. Bratislava 1969.
  • Kol. aut.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Bratislava 1978.
  • Kol.: Hnuteľné pamiatky Stredoslovenského kraja v štátnych zoznamoch. Banská Bystrica 1970.
  • Kol.: Retrospektívny lexikon obcí okresu Lučenec. Lučenec 1973.
  • Kol.: Obce a mestá okresu Lučenec. Lučenec 1992.
  • Mocsáry, A.: Nemes Nógrád vármegyének... esmertése. Pest 1826.
  • Pacseri, K. a kol.: Nógrádvármegye népoktatásának története 1900.
  • Polívka, V.: Lučenec a kraj novohradský. Lučenec 1928.
  • Sloboda, J. a kol.: Novohrad I. Príroda. Osveta 1985.
  • Kronika obce Tuhár (rkp. Pamätná kniha obce Tuhár ved. od r. 1934).

 

 

*Poznámka – ďalšia literatúra a pramene sú uvedené v texte.

 

Archívne dokumenty:

 

 

  • Štátny oblastný archív Banská Bystrica ( ŠOBA), Štátny okresný archív Lučenec (ŠOKA), Magyar Országos Levéltár (MOL) - (Maďarský krajinský archív) Budapest, Nógrád Me-gyei Levéltár (NML) - (Novohradský župný archív) Salgó-tarján.
  • Literárny archív Matice slovenskej Martin.
  • Touto cestou ďakujem informátorom:
  • Jurajovi Kelementovi, Ing. Ondrejovi Stančíkovi, Ing. Elene Beňovej, RNDr. Jánovi Fulajtárovi, RNDr. Ľudovítovi Gaálovi, Jánovi Poničanovi – starostovi obce Tuhár, Viere Fízeľovej, Jánovi Kákovi za poskytnuté údaje.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

OBSAH

 

 

Úvod....................................................................................................3

I. kapitola : Z prírody Tuhára a okolia.................................................5

II. kapitola : Z histórie Tuhára...........................................................23

Tuhár od roku 1918 po súčasnosť..................................................... 61

III. kapitola : Z kultúry Tuhára......................................................... 85

Z etnografie..................................................................................... 118

Použitá literatúra..............................................................................145

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Názov: TUHÁR (Monografia)


Autor: PhDr. Jozef Drenko

Redaktor: Ján Poničan

Foto: Jano Káka, Juraj Kelement

Obálka: Jozef Badinka

Prepis: Jarmila Siváková

Graf. úprava: Renata Ádamová

Vydáva: Obecný úrad v Tuhári

Náklad: 200 ks

Rok: 2001

Tlač: Novohradské osvetové stredisko v Lučenci

 

ISBN: 80-85155-23-0

 

Práca neprešla jazykovou úpravou

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Prví družstevníci

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Voľby 50 – te roky

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Nedeľňajšia siesta

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Baníci na Dukle, r. 1960

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


FC MRAMOR TUHÁR v čase najväčšej slávy

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Úspešný lov jelenej zveri

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Spoločná poľovačka zakladajúcich členov PZ Tuhár – 60-te roky